Hrátky s ohňom 2. časť

16. března 2016 v 6:56 | Akarui |  Jednorázovky
Nenechávam vás dlho čakať na pokračovanie tohto príbehu. Nikdy som svojich čitateľov nevedela nechať príliš dlho v napätí. Dúfam teda, že sa vám druhá časť príbehu bude páčiť. :) Vaše komentáre si veľmi rada prečítam. :)





Prítomnosť
Na druhý deň odišiel a mne nejaký čas trvalo, než som sa z toho všetkého dokázala spamätať a dostala sa do akého-takého pokoja. Vďaka tomu, že som spoznala človeka ako on som si uvedomila, že hrozne rada pomáham druhým ľuďom a preto som sa prihlásila do miestnej ošetrovne, ako sestra, kde vlastne aj v súčasnosti pracujem. Vždy som sledovala novinové články, či sa niečo náhodou neobjaví a veľmi dlhý čas sa tam objavovali len samé nezaujímavé články.. až raz...
"Dobré ráno Mayoko," počujem vzdialený hlas. Zdvihnem hlavu, aby som pohľad presunula zo zeme na osobu stojacu na druhej strane chodby. Je to moja kolegyňa, ktorá vie o všetkom, čo sa stalo. Zistila som, že nie všetci sú takí bezohľadní.. vlastne ľudia v nemocnici sú jediní, ktorí zachraňujú životy v tejto dedine. Pár mesiacov vzad mi tiež poriadne pomohli. "Ako sa má synček?" spýta sa ma kolegyňa, keď už stojíme celkom pri sebe. Na tvári sa jej rozťahuje široký úsmev, ktorý sa ukáže byť poriadne nákazlivým, pretože za chvíľu sa musím usmievať spolu s ňou.
"Darí sa mu veľmi dobre, teraz som s ním nechala babicu, kým prídem z roboty," odpoviem usmievavo. Odkedy Ace odišiel, k nikomu som si nedokázala vytvoriť tak silné puto ako ku nemu. Naozaj to dlho bolelo a dokonca ešte teraz sa v noci niekedy zobudím s mokrou tvárou. A vzhľadom na to, aký vzťah sme medzi sebou mali a na našu vášnivú rozlúčku som nemohla byť prekvapená, keď som sa dva mesiace po jeho odchode začala zaokrúhľovať bez toho, že by som začala nejako extra viac jesť. Vtedy mi došlo, že sa niečo deje a zašla k miestnemu doktorovi.
Všetci veľmi dobre vedia koho je to dieťa a napriek tomu som zatiaľ z nikoho úst nepočula ani jedno zlé slovo. Pravda je, že možno to len tak dobre skrývajú, ale ja skôr verím tomu, že nemajú dôvod na to, aby ma odsúdili, je to predsa môj život.
"Koľko má už vlastne rokov? Je už taký veľký a hrozne sa podobá na svojho otca," spoločne vykročíme chodbou, aby sme tam len tak nepostávali. Niektorí ľudia nemajú radi, keď sa len tak nečinne rozprávame, preto zvyčajne konverzujeme popri nejakej práci.
"Zanedlho bude mať rok.. a áno, máš pravdu, celým svojim bytím mi ho pripomína," pousmejem sa. Som neuveriteľne rada, že aj keď sa Ace rozhodol odísť z môjho života, nechal mi po sebe pamiatku. Daroval mi svojho syna.. nášho syna a plod našej lásky. Zamilovala som si ho od prvej chvíle, ako som si uvedomila, že vo mne rastie.
"Tvoj priateľ sa volal Ace, však?" spýta sa a zrazu jej z tváre mizne úsmev. Prečo sa tvári tak vážne?
"Áno..?" odpoviem s neistotou v hlase, čím jej v podstate naznačujem, aby vysvetlila svoj dôvod, prečo sa pýta. Zjavne pochopí, pretože z vrecka svojho bieleho plášťa vytiahne noviny, ktoré má nalistované na určitej strane. Už z diaľky som zahliadla zvláštny titulok.
"Vieš, nikdy sme to pred tebou nepriznali, ale schovávali sme noviny, aby sme ťa ušetrili trápenia, videla si teda len tie nepodstatné články, ktoré ťa v skutočnosti nikdy nezaujímali. Avšak po tom, čo som videla dnes ráno som si uvedomila, aké to voči tebe nebolo fér, že o ňom nič nevieš, aj keď je Ace teraz tak trocha slávny.." nikdy som si neuvedomila, že by niekomu na mne mohlo záležať až tak, že by bol schopný spraviť niečo takéto. Načahujem sa rukami za novinami, ktoré drží v rukách a ona mi ich už bez ďalších slov podáva a prenecháva to na mne. Zostáva síce pri mne, no je ticho až kým nedočítam článok s titulkom: Slamák Luffy sa lúči so svojim bratom. Spočiatku nerozumiem, akú súvislosť to má s Ace-om, ale vysvetlenie prichádza v slovách nižšie.

Roztrasene zahodím noviny na zem. "Toto nemôže byť pravda, toto je to, čo ste si teraz vymysleli..." do očí sa mi tisnú slzy, ktorým nemôžem nijako zabrániť. Vidím na nej, že by veľmi chcela potvrdiť moje tvrdenie. Slabé zavrtenie hlavou však potvrdí krutú realitu. "..ako?" hlesnem.
"Sledovala som to už dlhšie, verila som, že Luffy to dokáže, ale nakoniec sa asi stalo niečo neočakávané.. jednoducho sa tomu nedalo zabrániť.. Ace sa obetoval pre svojho brata," vraví potichu akoby aj ona bojovala sama so sebou. Rozhodne však na tom nie je tak ako ja. Ten pocit akoby sa čosi nachádzalo v mojom vnútri a rozťahovalo svoje pazúre s úmyslom roztrhať ma. Bolí to.. hrozne.. "Mrzí ma to, Mayoko.."
"Prepáč.." zašepkám, ".. prepáč mi, že som bola slabá, aby som ťa zastavila. Nemala som ťa v tú noc pustiť, mala som ťa držať, kým by si sa nepodvolil."
"O čom to hovoríš, Mayoko? Si v poriadku? Nejako si zbledla, nechceš ísť domov?" počujem príval otázok a absolútne nemám chuť na žiadnu z nich odpovedať. Ale aspoň na jednu by som mala.
"Máš pravdu, asi pôjdem teraz domov, vezmem svojho syna a nájdem toho, ktorý mu to spravil," pokývam hlavou a otočím sa na odchod.
"Ale to predsa nemôžeš spraviť!" počujem ju za sebou volať, no jej slová ma nedokážu zastaviť. Slová sú teraz také slabé proti pocitom, ktoré sužujú moju dušu a moje srdce. Nikdy som mu to nepovedala, pretože som mala pocit, že by to nášmu vzťahu iba ublížilo a mohlo by ho to priviesť k pocitu viny. On mal odísť. Chcel odísť a odišiel. A preto sa stalo toto. Ale ako mám teraz žiť so svojimi pocitmi? Pocitmi, že ho nadovšetko milujem a potrebujem vedieť, že niekde na tomto svete, aj keď to nie je priamo v tejto dedine a v mojom dome, jednoducho niekde žije a dýcha rovnaký vzduch ako ja. Lenže on už nie je a ten pocit je hrozivý. Desí ma tá prázdnota v mojom vnútri. Naraz si nie som celkom istá, či to celé má ešte nejaký špeciálny zmysel. To, čo robím, ako sa permanentne starám o druhých a obmedzujem samu seba, len aby im bolo dobre a pritom mi ani neboli schopní povedať, že sa deje niečo s chlapom, ktorému som sa rozhodla venovať celý svoj život. Ako to len mohli spraviť?

"Aha, čo je to tam vzadu?"
"To je loď?"
"Ale to je nemožné, ak majú dobrého navigátora, musí vidieť, ako sa pri brehu more správa a že je to nebezpečné, určite nemieria sem..."
Vzdialene vnímam rozhovory ľudí na ulici.
"Ale už nejaký čas nezmenili kurz a všetko nasvedčuje tomu, že loď mieri práve sem."
"Potom sa asi niečo stalo posádke... alebo nemajú navigátora.."
V mojom vnútri sa rozbliká červené varovné svetielko. Ozve sa vo mne povedomý pocit. Toto som už raz zažila. Vtedy som si však loďku v našom prístave všimla ako jediná. Zdvihnem pohľad a upriem ho do diaľky, aby som sa presvedčila o tom, čo som práve počula. Prižmúrim oči a všimnem si zástavu. Je čierna, takže mariňáci to zjavne nebudú. Hm? Ten znak mi je povedomý.. viac než toho...
"Tetovanie na jeho chrbte!" vyhŕknem naraz, čím si vyslúžim zmätené pohľady môjho okolia. Nestarám sa však. Viem, čo musím spraviť. Musím ich zastaviť skôr, než vbehnú na útesy. Nesmiem dovoliť, aby sa ich loď rozbila.
Rozbehnem sa smerom k prístavu. Neviem síce, ako to spravím, ale jednoznačne ich musím varovať.

"Stojte! Zastavte ďalej od prístavu!" kričím už ako utekám po móle. Na palube zahliadnem akýsi pohyb. Neviem však, či ma zaregistrovali. Zastavím celkom pri kraji móla a začnem mávať rukami. "Zakotvite ďalej od móla!" kričím ako o dušu, ale aj tak viem, že to nebude stačiť. Sú dosť ďaleko a preto neviem, či ma počujú.
Ktosi sa nakloní cez palubu a chvíľu mám pocit, akoby ma sledoval. Baví sa dobre na tom, ako sa snažím predísť ďalšej katastrofe vo svojom živote? Spýtam sa sama seba v duchu a chvíľu uvažujem, či sa nevrhnem do mora a nepoplávam im naproti, aby som im povedala, že nesmú ísť príliš k brehu.
Vo chvíli, keď to zavrhnem sa z lodi k nebu znesie jasne modrý opar. Čo to má znamenať? Komunikujem sama so sebou v duchu a pozorujem, ako sa opar mení na rysy akéhosi vtáka. Mieri smerom k mólu. Pochopím. Je to užívateľ ovocia, rovnako ako bol Ace. Prestanem mávať a ruky spustím pozdĺž tela. Zanedlho sa pri mne ocitne s blonďavým chocholom na hlave. Prečo si v hlave predstavujem ananás? Zahryznem si do pery, aby som sa nerozosmiala. Asi to nie je práve najvhodnejšie v tejto situácii.
"Prečo sa tak tváriš?" uprie na mňa obviňujúci pohľad. Prekukol ma. Nemôžem sa smiať.
"Je mi do plaču," hlesnem, no ako sa počujem, samej mi to znie akoby som klamala, aj keď je to pravda. Mám chuť rozplakať sa nad tým všetkým, čo sa deje, ale je to také čudné, že sa tu ocitla jeho posádka, že moje predošlé slzy sa niekam stratili a ja neviem, čo by som mala cítiť.
"Naozaj? Vyzeralo to skôr akoby sa ti chcelo smiať, keď si ma videla," podozrievavo prižmúri oči. Zdvihnem hore ruku a ukážem mu zdvihnutý palec. "Ty potvora, vieš s kým máš tú česť vôbec?" Načiahne sa ku mne, ale ja uskočím vzad.
"A vieš to ty? Kamarát Ace-a?" spýtam sa a zostávam v úzadí.
"Že ja som to tušil," povzdychne si. Očividne aj jemu došlo, s kým má tú česť. "Mysle som si ale, že budeš ešte široká ako dvere."
"No dovoľ? Vieš ty vôbec kedy sa tu on ocitol?" zatvárim sa urazene.
"Nemám presnú predstavu," mykne ramenami.
"Bude to už rok odkedy sa narodil," upresním jeho predstavu a jeho tvár sa naraz rozžiari, prudko ku mne priskočí a schmatne ma za ramená.
"Ukážeš mi ho!" nie je to otázka, postrehnem, to je príkaz. Pohľad mi padne na neustále sa blížiacu loď k prístavu.
"Najprv musíš spraviť ešte jednu vec," preglgnem.
"Čo konkrétne?"
"Vieš, nemávala som na vás, pretože by som sa tešila, že sem mierite alebo niečo také.. teda, som rada, že môžem spoznať jeho posádku, aj keď je to za takýchto okolností. Ale ide o to, že v miestnom prístave nie je bezpečno, respektíve, ak pôjdete ešte trocha ďalej, rozbijete si loď a to by som si nechcela vziať na zodpovednosť."
"Ach, chápem.. tak chvíľu počkaj, ja ich oboznámim so situáciou, hneď som späť.." podobne, ako sa predtým presunul z lode na mólo sa presunie v opačnom smere.


Jeho návrat skutočne netrvá dlho. Onedlho sa objaví znova pri mne a je pripravený vyraziť. A tak ho vediem k sebe domov. Po ceste sa príliš nerozprávame, očividne máme obaja hlavu plnú svojich vlastných myšlienok a vzhľadom na to, že on sa ocitol na mieste, kde sa pred nejakým časom pohyboval jeho kamarát a toho, ako sa tvári, nemusím dlho rozmýšľať, na koho myslí on.
"Vždy bol taký nezodpovedný a prchký?" spýtam sa ho, keď zastaví pred dverami domu a pomaly ich otvorím. Zhlboka sa nadýchne, no prv, než mi stihne odpovedať, ozve sa z domu detský hlások.
"Mama! Mama...!"
"Miláčik, to nemôže byť tvoja mamina, určite je ešte v robote.."
"Mama...!" chlapčenská hlavička sa zjaví na chodbe. Nešikovnými malými krôčikmi vykročí našim smerom. Rýchlo sa pozriem na svojho spoločníka. Tvári sa prekvapene. Pousmejem sa upriem pohľad na malého.
"Mama dneska prišla trocha skôr, maličký," skloním sa trocha a roztiahnem ruky, aby som mu uvoľnila priestor k sebe. Zasmeje sa detským hláskom a čaptavými krôčikmi sa v rámci svojich možností rozbehne mojim smerom.
"Odkedy ho poznám a očividne nebol iný ani tu," začujem za sebou odpoveď. Vezmem si malého na ruky a vystriem sa. Otočím sa znova k nemu.
"Mimochodom, ešte sme sa nepredstavili. Ja som Mayoko, Ace-ova priateľka alebo niečo na tento štýl," podám mu jednu ruku zatiaľ čo druhou pridŕžam malého, aby nespadol.
"Marco,"stisne moju ruku, "a toto je?" Pohliadne na jeho malú takmer kópiu.
"Sebastian," predstavím ich.
"Vyzerá presne ako on," skonštatuje s jemným úsmevom na tvári.
"To áno," usmejem sa tiež a pohladím malého po hlavičke, "pôjdeme dnu, nie?"
"Isteže, neprišiel som sem predsa len aby som sa pozrel na malého," podotkne a nasleduje ma dovnútra.
"Netráp sa s vyzúvaním, Ace to aj tak nikdy nerobil, takže som sa na to vykašlala," podotknem a pri spomienke na to, čo Ace robil, respektíve nerobil, ma trocha pichne pri srdci.
"Isteže," pritaká.
"Dáš si niečo? Čaj, vodu? Niečo silnejšie?"
"Voda bude fajn," rukou mu ukážem, aby si sadol na voľnú stoličku pri stole a on ma poslúchne.
"Daj mi chvíľu, len ešte niečo vybavím," pousmejem sa a s malým zamierim von z kuchyne. Prejdem do vedľajšej miestnosti, kde sa nachádza babica. Stará pani, ktorá sa mi ponúkla, že sa mi občas postará o Sebastiana. Očividne čaká na to, čo poviem.
"Dobrý deň," pozdravím ju, "dnes ma pustili skôr z práce, keďže sa stalo niečo neočakávané, takže môžete ísť domov skôr a zariadiť si veci, ktoré potrebujete." Pozrie sa na mňa svojim pohľadom, ktorý dáva pocit, že pozná všetky moje tajomstvá a na tvári sa jej na chvíľu roztiahne úsmev.
"Isteže, dievčatko, zariaď si aj ty všetko, čo potrebuješ, ak by si ma niekedy znova potrebovala, vieš, kde ma nájdeš."
"Samozrejme, ďakujem vám sa ochotu chodiť sem, aj keď máte svoje vlastné starosti," vyprevádzam ju pomaly ku dverám.
"Ale, dievčatko, čo už ja, starý človek, môžem mať také dôležité na starosti, nie je to nič, čo by sa nedalo odložiť na neskôr." Otvorím dvere a nechám ju vyjsť von.
"Ale takto máte trápenie ešte aj s mojim synom," nedám sa.
"Tvoj synček je poklad, poukazoval mi toľko vecí už, v lese má niekoľko svojich obľúbených miest, kde sa rád hráva. Tak sa teda maj pekne, dievčatko a dávaj si na seba pozor."
"Dovidenia a naozaj ďakujem," zakričím za ňou ešte. Ešte chvíľu sledujem, ako sa vzďaľuje a hladím malého vo vlasoch. Nakoniec zatvorím dvere a zamierim do kuchyne. Rýchlo napustím pohár vodou a položím ho pred Marca sediaceho na stoličke tak, ako som ho tam aj nechala. Usadím sa oproti nemu.
"Takže už nás nič nevyruší?" uistí sa.
"Dúfam, že už nič," pokývam hlavou. Sledujem, ako si berie zo stola pohár s vodou a následne ho celý vyprázdni. Keďže sa mi už nejako nechce vstávať a ponúkať mu novú vodu, zostávam ticho a čakám, čo povie on.
"Dobre teda, takže ti konečne môžem vysvetliť, prečo sme tu. Je ti jasné, že to nie je náhoda a mne je jasné, že si nás spoznala."
"Iba podľa vlajky," prikývnem.
"Aj to je postačujúce. V prvom rade, úprimnú sústrasť.."
"Podobne," pokývam hlavou a pery stiahnem do priamky.
"Nebudem okolo toho chodiť, ako okolo horúcej kaše. Toto celé je prakticky len hra o čas, s Ace-om si všetci mysleli, že nie je šanca, aby sa prišlo na to, kto je jeho otec. Nakoniec sa to však stalo... a myslím si, že by bolo neželané, aby vaše dieťa bolo v ohrození a rovnako tak aj ty. Síce nikto zatiaľ ani len netuší, že niekedy bol na tomto ostrove, no myslím si, že časom je tu šanca, že sa na to príde a potom by si mohla byť naozaj v nebezpečenstve.. preto.."
"Mi chceš navrhnúť, aby som s vami odplávala niekam ďaleko a nechala toto miesto za sebou.. a moja odpoveď je jednoznačne áno."
"Nechceš počuť môj záver a všetky tie argumenty, ktoré som si pre teba ešte pripravil?"
"Ja som už celkom dlho zbalená, sama som sa nevedela odhodlať na to, aby som odišla preč, ale vašim príchodom sa všetko mení. Ak by si to nechcel navrhnúť, ja by som ťa o tom začala presviedčať.." zahľadím sa na neho.
"Panečku, on mal naozaj skvelý vkus na ženy, ja by som ho za to zabil," zasmeje sa.
"On ich mal viac?"
"Takto som to nemyslel," uškrnie sa.


***

24. decembra
A tu niekde sa začína môj nový život. Nechala som za sebou dedinu, v ktorej som sa narodila ja aj môj syn a kde som vyrastala a kde by možno vyrastal aj môj syn, ak by sa neudiali veci, ktoré sa udiali. Možno som prekvapila aj samu seba svojim rozhodnutím, ale jedno je isté, neľutujem to, ako som sa rozhodla. Som síce na pirátskej lodi a už viem aj to, že môj brat o tom vie, predsa ma videl. Ale aj keď tomu celkom nerozumie, zdalo sa, že s mojim rozhodnutím je zmierený a stále ma má rovnako rád. Už dlhšie som ho zase nevidela, no ako ho poznám určite je v poriadku.
Sebastian rastie ako z vody a ja sa nestíham čudovať, koľko radosti je okolo neho. Občas dokáže svojimi kúskami zabaviť celú posádku. Je to kôpka šťastia, ktorá si ešte poriadne neuvedomuje, do akého sveta sa to vlastne narodila. Snažím sa ho učiť rôznym veciam, často mu čítam knižky a vysvetľujem mu všetko, čo ho len zaujíma. Je to neskutočne bystrý chlapec, ktorý je jednoznačne po svojom otcovi. Zahráva sa s ohňom, až ma to desí.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sora Sora | Web | 16. března 2016 v 14:07 | Reagovat

Ten záverečný odstavec bol úplne skvelý. :) Áh, škoda, že Ace zomrel (neviem, teda či zomrel aj v anime, ale tuto zomrieť nemusel.. v tvojom podaní mi prišiel fakt ako skvelá osoba! Nah.) Ale rozhodne som zvedavá na tie dobrodružstvá, ktoré Mayoko so svojim synčekom zažije v pirátskej posádke. :) Tak ako vždy - teším sa na budúcu kapitolu. Hádam príde skoro.. n.n

2 Akarui Akarui | E-mail | Web | 17. března 2016 v 12:03 | Reagovat

[1]: Mm, možno ťa sklamem, ale táto poviedka bola rozdelená na dve časti len preto, lebo som presiahla blogový limit, takže neviem, či budem písať pokračovanie. :D Vzhľadom na to, koľko projektov mám rozpísaných a chystám sa ich publikovať by to bolo rozhodne náročné, ale možno raz sa dám na to, aby som k tomuto napísala aj to pokračovanie. :) Som naozaj veľmi rada, že sa ti to páčilo.. a áno.. Ace bol naozaj dobrá osoba aj v anime, neskutočne, aj keď sa tam neobjavoval nejako často, ale bol.. Ďakujem za komentár. :)

3 Sora Sora | Web | 20. března 2016 v 16:56 | Reagovat

Ah... to je škoda. Bola som zvedavá, ako sa im bude dariť, nom, ja sa s tým už nejako vyrovnám. :D A nemáš prečo ďakovať... mne sa to tu čítalo celé jedna radosť. ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama