Je len moja - 4. kapitola

13. března 2016 v 8:30 | Akarui |  Je len moja
4. kapitola

Uprený pohľad. Smutný pohľad. Pohľad plný sĺz. Zúfalý pohľad. Pohľad plný spomienok a myšlienok. Bolo by sa dalo povedať, že bol taký otvorený až sa v ňom dalo jasne čítať, čo si mladé dievča hľadiace von z okna auta myslí a pritom to ani nemusela vysloviť.
Matka sa utrápene otočila znova dopredu, aby dávala pozor, kam ide. To ona mala totiž najväčšiu zodpovednosť za stav jej milovaného dievčatka. Možno sa nemala zmieniť o tom, že sa jej starému otcovi pohoršilo. Možno mala jednoducho povedať, že po ňu prídu, pretože ju potrebujú. Možno by si to tak nevšimla. Možno potom by sa netrápil. A tiež tu bolo ešte jedno možno, ktoré matku trápilo a totiž bolu tu fakt, že sa jej dcérka netrápi ani toľko tým, čo sa stalo jej starému otcovi. Možno sa jej niečo stalo v súkomnom živote. V tom, s ktorým sa nezdôveruje svojim rodičom už riadne dlho. Myšlienka na to, že by niečo také bolo možné, ju dosť znepokojovala. Tak rada by bola za jej úsmev. Úprimný a od srdca. Kedy ho naposledy videla? Nie, tak to nie je.. napomenula samus seba v duchu a zavrtela slabo hlavou. Opäť sústredila pozornosť na situáciu na ceste pred sebou. Nebolo to tak, že by sa už nebola viac usmievala. No od istého času jej to prišlo celé akési iné. Akoby sa to pre ňu stalo len akýmsi prázdnym nacivčeným gestom.
To, kedy sa to stalo, vedela určiť celkom presne. Mrzelo ju však, že sa jej dcéra so svojimi pocitmi nezdôveruje. A takto vyzerá akoby trpela omnoho viac.



Vo chvíli, keď sa už-už chystala prehovoriť do ticha, ktoré v aute nastalo, aby trocha uvoľnila atmosféru, hlava Ariko sa otočila trocha na bok. Pohľadom sa presunula na svoju mamu. Tá sa cítila trocha neisto. Vie snáď čítať myšlienky? pýtala sa sama seba v duchu.
Dcéra si len v tichosti povzdychla a potom sa zhlboka nadýchla. Na moment privrela oči a keď ich znova otvorila, hľadela na ňu úplne inými očami. Po slzách nebolo ani znaku. Zúfalstvo spolu s kopou bolesti sa tiež kamsi vytratili. Obdivovala túto mladú osobu. Tak veľmi ju obdivovala za to, ako vedela ovládať svoje emócie. Potom to však bola aj strach. Bála sa.. ako matka sa báť musela. Ak jej dcéra takto dusí v sebe svoje pocity, čo to môže v neskoršom veku spôsobiť?
"Mami," ticho nakoniec narušila samotná Ariko. Oslovila ju. Má taký jemný hlások, uvedomila si. Vždy si to uvedomovala, ale tento raz možno o niečo viac.
"Za chvíľku tam budeme," bola si vedomá toho, že Ariko nezaujíma táto informácia, no napriek tomu odpovedala práve takto.
"Áno, ja viem, ale to som nechcela," pokývala hlavou.
"Čo ťa trápi?" znela nasledujúca otázka. Nádej na to, že by sa jej dcéra zdôverila sa znova prebudila. Alebo možno ani nikdy celkom nezomrela. Na chvíľu znova nastalo ticho. Zdalo sa, že Ariko premýšľa. Čo ju trápi? Vyzerá to dosť vážne…
"Vieš.." prehovorila po chvíľkovej odmlke, "mám pocit, že svojim odchodom som mohla ublížiť niekomu, na kom mi práve začalo záležať."
Toto je sen. Toto je asi naozaj len sen. Je to len ilúzia alebo ju práve dcéra nepriamo požiadala o pomoc? Nie, z tejto situácie sa nechcela tešiť. Ariko riešila nejaký problém a preto by sa mala sústrediť hlavne na to, aby jej nejako pomohla vyriešiť ho,
"Prečo si to myslíš?" spýtala sa jej, aby dokázala lepšie porozumieť jej problému.
"Pretože, kým si mi nevolala, čakala som na koniec zápasu, aby som si mohla pohovoriť s osobou, ktorej som sľúbila, že neutečiem pred svojimi problémami, ale… potom si volala ty a hovorila si, že starému otcovi sa pohoršilo a ja som proste odišla. Mám teraz dosť hlúpy pocit, pretože som si istá, že mu to ublížilo.." zo začiatku sa snažila vyjadrovať v naurčitom čase o osobe, ktorej niečo také sľúbila, ale nakoniec sa predsa len nechtiac preriekla. Je to chlapec… ona sa trápi chlapcom
"A myslíš si, že vo chvíli, keď si sa rozhodla odísť si spravila zle?"
"Neodpustila by som si, ak by som nešla domov, no teraz si asi nedokážem odpustiť, že som niekomu ublížila," pokývala hlavou. Opäť mala ten zúfalý výraz ako pred chvíľou. "Cítim sa dosť rozpoltene."
"Ariko, ak ide o vzťah s niekým, kto ti je blízky a dokáže pochopiť tvoje rozhodnutia, potom by si nemala trpieť podobnými pocitmi. Mala by si skôr mať istotu, že tvoje rozhodnutie bude rešpektovať a porozumie tvojej situácii. Ak máš pocit, že si sa ho nejako dotkla, skús za ním prísť sama po víkende a uvidíš, ako sa bude tváriť."
"To nedokážem.." začula tiché vzdychnutie. Očkom mrkla do spätného zrkadla, aby videla, ako sa tvári. Nebolo to práve nadšené.
"A to sa chceš kvôli tvojej zbabelosti utápať v smútku celý víkend? Jednoducho by si to mala spraviť, som si istá, že sa tým nič nepokazí."
"Ja neviem… ja už nič neviem.. ja už ani neviem poriadne, čo cítim.." toto znelo ako volanie o pomoc.
"Tak mi to popíš trocha bližšie.." vyzvala svoju dcéru a s autom zašla do jednej z bočných uličiek dediny, v ktorej vyrastala. Pomaly sa blížili k miestu. Nechcela na to však nijako upozorňovať, ba dokonca trocha spomalila, aby tak skoro nedorazili do ciela.
"Mami.." Ariko znova oslovila matku.
"Áno?"
"Ja asi niekoho ľúbim a mám pocit, že on si to uvedomuje tiež a že by to mohlo byť obojstranné, ale neviem, či som na niečo také prirpavená.."

V aute nastalo ticho.


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Akira-san Akira-san | 13. března 2016 v 11:00 | Reagovat

Ja som raz tiež takto mamu žiadala o pomoc v láske okrem toho,že tá láska bola neopätovaná :-)  Teším sa na ďalšiu kapitolu a ako sa to vyvinie ;-)

2 Sora Sora | Web | 13. března 2016 v 12:40 | Reagovat

Tak toto bolo rýchle. Ale aspoň si to dievča vôbec uvedomilo, že niekoho ľúbi. :) Pri niektorých iných si trhám vlasy a kričím, že ak sa nevyzná vo vlastných pocitoch, tak kto potom? A bolo zlaté, že sa mame po dlhom čase otvorila. Bola by som zvedavá, čo sa to stalo, že sa Ariko takto uzavrela... v každom prípade sa teším na ďalšiu kapitolu. n.n

3 Akarui Akarui | E-mail | Web | 15. března 2016 v 8:03 | Reagovat

[1]: Tak ja si myslím, že každý máme nejaké svoje osobné skúsenosti s láskou.. a ona nie vždy je opätovaná, že áno.. poznám to dosť dobre, akurát nie som človek, ktorý by sa žiadal o radu mamu, aj keď s ňou nemám zlé vzťahy, proste som tajnostkár. :D Som rada, že sa ti táto kapitola páčila a pevne verím, že tá ďalšia nesklame..

[2]: No áno, priznávam, že aj napriek tomu, že toto je štvrtá kapitola sa to vyvíja pomerne rýchlo, no príbeh aj napriek tomu nekončí vyznaním lásky alebo tak nejako. :)  Som na tom podobne, čo sa týka romantických príbehov, nemám rada tie klišé veci: "nevyznám sa vo svojich pocitoch.." alebo "čo sú tieto pocity, keď mi tak hrozne búši srdce?" :D Chápem, že ak je to pre človeka prvýkrát, tak tomu celkom nemusí rozumieť, ale proste to už je tak ohraná platňa. Ale pravda je, že aj v reálnom živote to človek má možnosť zažiť v tejto klišé podobe.. občas. :D  Myslím, že v ďalších kapitolách sa dozvieš aj to, prečo sa uzavrela.. neviem či je to presne tá nasledujúca, lebo si nespomínam už presne, do ktorej som to zakomponovala, ale bude to tam. :)

4 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 30. srpna 2016 v 21:19 | Reagovat

Fúha... tak toto bola veľmi pekná kapitola. Rozhovor matky a dcéry... Veľmi pekne si to opísala. Naozaj. Veľmi veľmi sa mi to páčilo ako sa Ariko pomaličky otvárala svojej mame. Júj, idem na ďalšiu kapitolu. ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama