Je len moja - 5. kapitola

20. března 2016 v 8:30 | Akarui |  Je len moja
5. kapitola

Auto odparkovala pri kraji cesty pred domom, ktorý obe cestujúce poznali veľmi dobre. Prv, než vystúpila, naposledy skontrolovala svoju dcéru. Vytiahla kľúče zo zapaľovania a vystúpila. Kým zatvorila dvere, načiahla sa po tašku, ktorú mala uloženú na zadnom sedadle. Vzadu bola usadená, okrem iného, aj dcéra. Využila preto moment, kedy sa načahovala za taškou, aby ju povzbudila: "Nech už sa ti v tejto chvíli zdá, že je tvoja situácia akokoľvek zúfalá, ver tomu, že raz príde ten čas, kedy sa tvoje problémy vyriešia a ešte sa aj zasmeješ na tom, ako si sa mohla trápiť s niečim podobným."
Dcéra pomaly otočila svoju hlávku. Pohľady sa im stretli a chvíľu na seba v tichosti hľadeli.
"Ďakujem, mami," povedala nakoniec potichu a odvrátila zase pohľad. Zdalo sa, že jej slovám príliš neverí, ale s tým ona už naozaj nič nemohla spraviť. Nemohla ovplyvniť myšlienky a pocity niekoho druhého aj napriek tomu, že to bola jej vlastná krv, ktorá sa trápila. Na jednu stranu ju bolel pohľad na svoje utrápené dievčatko, no na druhú stranu cítila, že sa všetko zase upokojí a vráti do starých koľají. Verila tomu, že dcéra sa bude znova usmievať tým najúprimnejším úsmevom vychádzajúcim priamo z hlbín jej srdiečka.



"Tak ste prišli, aká bola cesta?" Intímnu chvíľku, ktorá nastala medzi matkou a dcérou narušil hlas prichádzajúci od dverí domu, ktoré sa medzičasom otvorili a teraz v nich stál mohutný chlap s tmavými rozcuchanými vlasmi, no pohľadom jemným ako lúče čerstvo sa prebúdzajúceho slnička. Pre toho, kto ho ešte nepoznal príliš dobre to mohol byť hrôzostrašne vzerajúci človek, no pre tých, ktorí ho poznali to bol človek, ktorý by nikdy nikomu neublížil. Bol to jednoducho otec Ariko a manžel ženy, ktorú nadovšetko miloval.
Mama vzala, čo potrebovala a vytiahla sa von z auta, aby obdarovala muža svojho života milým pohľadom a jemným úsmevom. Nikdy sa neusmievala viac než takto. Ariko si mamu nevedela inak predstaviť. Iný úsmev by jej toľko určite nesvedčal. Toto bolo pre ňu naprosto prirodzené.
Ariko schmatla svoj batôžtek, v ktorom mala pobelené nejaké tie svoje veci a opatrne roztvorila dvere na aute, aby mohla vystúpiť.
"Skvelá, nebolo priveľa áut, takže sa šlo veľmi dobre," počula matkinu odpoveď. Zdalo sa, že nemá v úmysle otcovi čokoľvek vyzradiť. Mala pre svoju dcéru v tomto pochopenie a chcela jej dopriať čas, aby vyriešila všetko nevyhnutné. Hlavne svoje pocity.
"Otec," prehovorila potichu Ariko a pomalými krokmi prešla k otcovi, aby sa s ním zvítala. So všetkými vecami, čo mala v rukách sa mu rozradostene vrhla do náručia a nechala sa objímať. "Tak veľmi ma to mrzí.." šepkala mu do ucha, kým sa objímali. Musela pri tom stáť na špičkách, pretože otec bol omnoho vyšší než ona. Bolo to dosť namáhavé, no on jej to uľahčoval tým, že ju jemne nadvihoval svojimi silnými rukami. Vždy jej bol takou veľkou oporou. Cítila sa v jeho prítomnosti bezpečne. Zakaždým, keď ho objímala, mala pocit, že si k nej nikto nemôže dovoliť nič zlé a že sa jej niečo také nemôže ani len prihodiť. Bol to taký skvelý pocit. To len v poslednej dobe si uvedomovala, že to nie je zase toľká pravda. Všetko šťastie možno narušiť.

Dôkazom o tom sa im stalo zvonenie telefónu, ktoré narušilo ich spoločnú chvíľu. Pustila otca, aby mohol vytiahnúť telefón a zdvihnúť hovor od neznámeho čísla, ktoré sa mu dovolávalo.

"Áno, prosím," ozval sa otec do telefónu. Ariko zostala nastražene stáť v jeho blízkosti v snahe začuť čokoľvek z toho, čo druhá strana hovorila. Počula však len šumenie slov na druhej strane. Absolútne nie niečo, čomu by mohla porozumieť.
"Áno, to som ja," už dávnejšie si všimla, že niektorí ľudia robia pri telefonovaní gestá ako pri normálnom rozhovore z očí do očí. Jej otec k nim jednoznačne patril, pretože pri svojej odpovedi slabo pokýval hlavou, aj keď osoba na druhej strane nemohla toto gesto absolútne vidieť.
"Áno, je to môj otec, o čo ide?" situácia zvážnela. Ariko v sekunde došlo, kto to vlastne telefonuje. Respektíve to nejako vytušila.
"Dobre, budeme tam hneď, ako sa bude dať. Ďakujem, dovidenia," ukončil rozhovor a zachmúreným pohľadom sa pozrel na dve ženy, ktoré pozorne sledovali jeho počínanie počas rozhovoru.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sora Sora | Web | 20. března 2016 v 9:34 | Reagovat

Na začiatku bolo príliš veľa zdrobnenín... ono to nevadí pokiaľ sa tam objavia raz za čas, no tuto to bolo akoby na jednej kope. Dosť ma to rušilo. Gramatické chyby, vynechané písmenká a pod. tam síce boli tiež, ale ty zakaždým upozorňuješ, že sa tam môžu objaviť aj po tom, ako si si to po sebe prečítala, takže s tým problém nemám. Jediné, čo mi sakramentsky vadí je, že táto časť bola priveľmi krátka, a preto sa v nej toho ani nemohlo veľa udiať. Viem síce, že je tu obmedzený počet slov, ale... neviem sa s tým proste zmieriť. >.< Nabudúce by si mohla pridať dva články, ak by ti to do jedného nevošlo, hej? ^.^ (ja viem - som večne nespokojný človek...) Mám ale neblahé myšlienky, že to s jej dedkom nedopadne práve najlepšie... nuž, hádam sa ale mýlim.

2 Akarui Akarui | E-mail | Web | 20. března 2016 v 16:42 | Reagovat

[1]: Za to s tými zdrobneninami sa ospravedlňujem, keď som písala túto kapitolu, absolútne som si to neuvedomila. Podobne ako ani to, ako je dlhá, pretože v niektorých kapitolách som pri písaní trpela miernym blokom.. ale nie som si teraz istá, či ťa nasledujúce kapitoly skôr nesklamú, no nechám sa prekvapiť...
Táto kapitola nebola písaná ako jedna dlhá kapitola, skôr ide o to, že ona mala byť takto krátka.. inu... preži 7 (už ani nie) dní a bude ďalšia kapitola... ak sa to niekde nestratí medzičasom. :D
Ďakujem veľmi pekne za tvoj komentár a dúfam teda, že pokračovanie nesklame.

3 Akira-san Akira-san | 6. dubna 2016 v 11:23 | Reagovat

Mám pocit, že sa niečo zlé stane :-( Super kapitola :-) Teším sa na ďalšiu :-)

4 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 30. srpna 2016 v 21:24 | Reagovat

Táto kapitola bola kratšia, v podstate to bola menšia oddychovka, lebo sa v nej nič neudialo, akurát to bola taká oboznamovacia kapitola s otcom a akurát si vyrobila napätie na konci, pretože sa niečo deje a ja neviem čo! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama