Je len moja - 6. kapitola

27. března 2016 v 8:30 | Akarui |  Je len moja
6. kapitola

"Dievčatko, bolo by lepšie, aby si zostala u starkej v dome a postarala sa oň," keď sa matka otočila na svoje dievčatko a uvidela jej poblednutú vyľakanú tváričku, v mysli sa jej vybavil jej uplakaný obraz, ktorý mala ešte pred chvíľou možnosť vidieť naživo. Načiahla sa rukami jej smerom a povzbudivo ju chytila okolo ramien. Pritisla si ju k sebe a hodnú chvíľu premýšľala, čo by jej mala povedať. Ako pre matku to pre ňu bolo často náročné. Dieťa v puberte, to nie je žiadny špás, ako si to tínedžeri naivne myslia. Teda aspoň väčšina z nich.
"Všetko bude zase tak ako má byť, hlavne sa nenechaj rozrušiť vecami, ktoré trvajú len pár dní. Mohlo by to narušiť ďalšie dianie v tvojom živote a zabrániť ti rozhodnúť sa s čistou hlavou.. uvar si čaj a otváraj dvere, keby prišiel niekto z rodiny..." hovorila pomaly. A aj napriek tomu, že hovorila tlmene, vedela, že osoba, ktorej svoje slová adresovala, si ich vypočula a bude ich mať na pamäti. "... a ak sa upokojíš natoľko, že si budeš aspoň trocha veriť, zavolaj tvojmu kamarátovi a vysvetli mu, čo sa stalo. Určite čosi počul z druhej ruky, ale to nie je to isté, ako keď to bude počuť od teba."


Dcérino telo sa jej zľahka zachvelo v náručí. Tuhšie ju stisla a prstami jej začala jemne prechádzať po chrbte. "Bude to dobré... dobré... ššš," tíšila dievčatko. Tentoraz sa jej vybavila spomienka ešte z čias, keď bola malá a učila sa chodiť. Pád ju vždy bolel, aj si poplakala, no nakoniec sa zakaždým znova postavila až sa nakoniec naučila, ako sa to robí správne. Bola si istá, že aj v tomto prípade príde na to, ako to celé vlastne má byť a čo je pre ňu najsprávnejšie.
"Ďakujem.." začula odpoveď. Stačilo len počuť, aby videla, ako veľmi musí ovládať svoj hlas, aby zostal pevný. Zložila ruky z jej chrbte a odtiahla sa od nej. Ustúpila o pár krokov a zahľadela sa na ňu. Tak sa zdalo, že ju to akosi povzbudilo. Bola preto neskutočne rada.
Zhlboka sa nadýchla a chystala sa ešte čosi povedať, no otec bol rýchlejší než ona a tak zostala chvíľu s otvorenými ústami a počúvala: "Tak keď ste sa už rozlúčili, mohli by sme sa aj pomaly pobrať, myslím si, že nemáme veľmi na čo čakať. Ari, ty čakaj v dome a buď v blízkosti svojho mobilného zariadenia a hlavne ho maj zapnutý a nevypínaj si zvuky."
"Akoby sa stalo," Ariko vytiahla z vrecka telefón, nastavila mu najvyššiu hlasitosť, aby otec videl a potom ho znova schovala. Splnila tak všetky podmienky, ktoré stanovil. Spokojne sa na ňu usmial a pokynul rukou matke.
"Vezmi si dnu veci a dávaj si pozor," povedal a otváral pritom dvere matke.

Sledovala vzďaľujúce sa auto, v ktorého zadnom okne videla maminu mávajúcu ruku. Otec jej kývať nemohol, pretože sa sústredil na šoférovanie a tak táto úloha pripadla mame. Tiež jej chvíľku kývala, no potom sa len dívala, ako auto vyhadzuje smerovku pár metrov pred zákrutou a nakoniec mizne z dohľadu.
Zopár razy sa zhlboka nadýchla, aby upokojila svoje splašené srdce a zohla sa po svoje veci, ktoré mala uložené neďaleko seba na zemi.
V dome panovalo akési zvláštne ticho. Starká pravdepodobne spí, pomyslela si. Však ju ani poriadne nevidela. Keď prišla, zamestnal ju dostatočne otec, takže si nemala kedy všimnúť, že stará mama medzi nimi nie je. Aby sa uistila vo svojich predpokladoch, vykročila po chodbe oproti predsieni. Keď došla na jej samý koniec, ruku opatrne položila na kľučku dverí po svojej pravej strane. Jemne ju stisla a pootvorila dvere len natoľko, aby trocha nahliadla do izby. Starká ticho odfukovala na posteli. Pousmiala sa pri pohľade na ňu, no vzápätí ju premohla strašná panika. Zvládla by to starká, ak by sa starkému niečo stalo? Odjakživa boli na seba títo dvaja na seba naučení a nevedela si predstaviť, ako by jeden bez druhého fungovali.
Znova dvere čo najtichšie zatvorila a vybrala sa po chodbe do celkom inej izby - hosťovskej. Nachádzala sa uprostred nej po ľavej strany. Nebola veľmi priestranná, vlastne v nej bola len posteľ, skrina a nočný stolík. Bohate jej to však stačilo. Ako vždy bolo pekne ustlané. Pri skrini videla tašku rodičov. Ani sa príliš nevybaľovali, takže sa pravdepodobne ani riadne nezastavili odkedy prišli starkej pomáhať.
Vošla dnu a zatvorila za sebou dvere. Pomalými krokmi podišla k posteli a sadla si na jej samý kraj. Z vrecka vytiahla mobil a na chvíľu sa naň zahľadela. Skutočne chce spraviť to, čo jej poradila mama alebo počká, kým víkend skončí a ona sa bude môcť vrátiť do školy? Život ju predsa učil "Čo môžeš spraviť dnes, neodkladaj na zajtra." a väčšinou sa jej to aj potvrdilo. Ale je toto tiež ten prípad, kedy by toto príslovie mala použiť?
Ešte chvíľu sama seba presviedčala o rôznych veciach, kým do telefónu naťukala kód, aby sa odomkol a v zozname telefónnych čísiel si vyhľadala jedno číslo. Napočítala do troch a vytočila ho.

Koganei držal v rukách telefón a upokojoval sa tým, že je určite všetko v poriadku. Ariko mu predsa nikdy nevolala preto, aby sa s ním len tak pozhovárala alebo sa mu zdôverila so svojimi problémami. Vlastne ona nebola človek, ktorý by bol schopný niekomu telefonovať len preto, aby si trocha pokecala. Prečo by to mala spraviť teraz?
Podišiel ku svojmu pracovnému stolu, na ktorom mal okrem laptopu poukladané aj učebnice a zožity, ktoré si postupne celý týždeň pripravoval, aby sa mohol učiť. Nechcelo sa mu do toho, ale nejako sa predsa zamestnať musí.
Položil telefón na kraj stolu a vzal si učebnicu japonskej histórie. V sekunde kedy sa otočil, že sa s učením uloží do postele, miestnosťou sa rozozvučalo hlasné zvonenie telefónu. Otočil sa a položil učebnicu znova na pôvodné miesto. Rýchlym pohľadom skontroloval, kto mu volá a načiahol sa po telefón.

"Áno, prosím?" ohlásil sa do telefónu.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sora Sora | Web | 27. března 2016 v 10:49 | Reagovat

Milá časť. :) Koga na konci bol úplne skvelý... Ari by mu predsa nezavolala len tak. Hah. Som zvedavá, ako budú vyzerať jej nasledujúce dni u babky a, samozrejme, na tento telefonát.

2 Akira-san Akira-san | 18. dubna 2016 v 16:04 | Reagovat

Som zvedavá na ten telefonát a na to ako sa to všetko vyvinie :-D

3 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 30. srpna 2016 v 22:30 | Reagovat

Bola to pekná časť a Ari má šťastie, že má takých dobrých rodičov. :)
Som zvedavá ako dopadne rozhovor cez telefón s jej... heh, zatiaľ kamarátom, muahahaha *devil face* :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama