Shadows of Love 1. časť

17. března 2016 v 6:03 | Akarui |  Jednorázovky
Konichiwa minna, opäť prichádzam na scénu s poviedkou, ktorá mala čiastočne slúžiť ako akýsi výlev mojich pocitov alebo niečo na tento štýl (nepriznáva, že takéto stavy máva dosť často). Od prvotnej verzie poviedka prešla už pár úpravami, no stále je pomerne dosť možné, že sa v nej vyskytnú nejaké preklepy alebo nedostatky. Takže sa ospravedlňujem, ak by tomu tak bolo. :) Poviedku som znova kvôli limitu domény musela rozdeliť na dve časti, tak sa na mňa nehnevajte - rada sa rozpisujem.





Keď sú ľudia smutní, pretože ich práve niekto odmietol, príliš veľmi radi sa sťažujú na to, aká je láska boľavá.
...
Iní zase hovoria, že láska k blízkym je to, čo ich drží nad vodou, keď sa im predstavy o ideálnom živote rúcajú priamo pred očami ako skladačka z lega.
...
Vždy som sa sama seba pýtala, ktorej z týchto dvoch ciest by som sa mala pridržiavať a veriť jej. Moja nie celkom dávna skúsenosť mi dopomohla k tomu, aby som si vytvorila svoj vlastný pohľad na vec.

Volám sa Maria a toto by mal byť príbeh o tom, ako som vo svojich osemnástich spoznala človeka, na ktorom mi záleží.

...

Ticho kráčajúca v tieni staršieho súrodenca. Neustále s ním porovnávaná a podpichovaná. Takto nejako by som mohla popísať svoje postavenie. Nemôžem ho však z ničoho viniť, pravdepodobne je to kolobeh života. Kolobeh, v ktorom niektorí sú jednoducho lepší než tí druhí. Aby spoločnosť zostala vyrovnaná musia tu byť aj priemerní. Tí bez akéhokoľvek nadania. Ovládam z každého rožku trošku. Trochu varím, trochu kreslím, trochu sa snažím o písanie a tiež sa len trocha učím. A tiež som len trochu spoločenská.

Rukou si odhrniem vlasy z tváre a zhlboka si vzdychnem. Priložím si vystretý ukazovák k ústam a zľahka stisnem svoju spodnú peru. Chvíľu zamyslene hľadím na popísanú stranu v zošite a pokúšam sa pochopiť zmysel vety, ktorú za posledných päť minúť čítam už minimálne tretíkrát po sebe. A to len preto, lebo je taká dlhá, že než prídem na jej samý koniec napadne ma niečo omnoho zaujímavejšie a začnem premýšľať radšej nad tým.
"Dnes si sa pre zmenu rozhodla učiť sa?" ozve sa za mnou hrubý ako vždy pokojný hlas môj jediného súrodenca. Zdvihnem hlavu od učenia a natočím ju jeho smerom.
"Aj hlupáci majú právo na to, aby sa vzdelávali," odvetím mu a podľa svojej pamäti načiahnem ruku na stôl, aby som zavrela zošit. "ale na dnes už končím, viac sa už asi naučiť nedokážem."
"Čo si dáme na večeru?" znie jeho nasledujúca otázka. Trocha od veci, nie? A prečo zase hovorí v množnom čísle? Snáď si nemyslí, že mám chuť robiť jedlo aj jemu.
"Asi tak hovno," zamrmlem si popod nos podráždene.
"Ak si myslíš, že sa to dá jesť, nech sa páči," očividne mu spôsobuje radosť, keď je jeho sestra na nervy a on môže ešte viac priliať olej do ohňa. Brat má však z veľkej časti šťastie aj v tom, že si včas vie uvedomiť, kedy to prehnal a vypariť sa. Preto keď sa postavím zo stoličky tak prudko, až sa takmer prevrhne, počujem už len jeho vzďaľujúce sa kroky.
"Takže si spravíme praženicu?" podľa vzdialenosti hlasu usúdim, že sa nachádza v kuchyni. V pomerne krátkom čase si znova zhlboka vzdychnem. Dvoma prstami zovriem svoje vlasy a zamotám si ich do drdolu, aby mi nezavadzali pri práci.
"Dobre teda," podvolím sa nakoniec. Nemám chuť odporovať a okrem toho začínam byť slušne hladná. "Priprav mi, prosím vajíčka a cibuľu.. a tiež nejakú misku a varechu s olejom.. a, samozrejme, panvicu, dobre?" Vlastne mám rada, keď spolu s bratom niečo varíme, pretože vtedy väčšinou môžem kecať do všetkého ja jemu a nie on mne, ako pri učení sa.
"Dobre, dobre.." zanedlho počuť z kuchyne hrmot. Nechám ho pracovať a ja si zatiaľ odskočím na záchod a zhodnotiť pred zrkadlom svoj zjav. No, mohlo by to byť aj lepšie, ale plastika mi nehrozí.

"Môžem sa ťa na niečo spýtať?" prehovorím, keď už sedíme pri stole a začíname s večerou.
"Počúvam," kývne a ja sledujem, ako si do úst vkladá prvé sústo. Uvažujem, ako by som mala správne naformulovať svoju otázku, aby nevyznela hlúpo.
"Vieš, ako by naši boli strašne radi, ak by som si konečne našla nejakú brigádu, tak ma napadlo, či v úrade, kde pracuješ nehľadajú nejakú novú výpomoc," vravím a vidličkou sa prehrabávam v jedle na tanieri.
"Nie som si celkom istý, ale môžem sa spýtať, ak by si chcela," usmeje sa na mňa. Skrsne vo mne nádej, že ešte nič nie je stratené. Dosť dlho ma totiž desí myšlienka, že by som si niečo musela počas leta hľadať a chodiť na pohovory k cudzím ľuďom. Brat už dlhšie pracuje v jednom úrade, kde ma kedysi nechceli vziať, pretože som ešte nemala vek. Teraz však už viem, že ho mám.
"Ak na mňa nezabudneš," pokývam hlavou a konečne začínam jesť.
"A tak snáď nie," všimnem si, že jeho tanier je už pomaly prázdny zatiaľ čo môj nie je ani z polovice. Uškrniem sa nad tým a pridám trocha, aby som rýchlo dojedla a mohla sa ešte uložiť k nejakej lepšej literatúre. "Ďakujem za večeru." Vraví, zatiaľ čo si po sebe upratuje tanier a vidličku do umývačky. Hodím do seba rýchlo zvyšok večere a dávam sa do upratovania kuchyne. Rodičia nikdy nemali radi, keď sme si po sebe neupratali, takže sme sa väčšinou snažili udržiavať si poriadok.

"Umyla si si tie zuby vôbec?" počujem klasickú otázku mami, keď vychádzam z kúpeľne.
"Umyla, dobiela," odpoviem. "Dobrú noc!" Zakričím, aby ma každý počul a pomaly zatváram dvere, aby som počula, čo mi kto odpovie. Keď som spokojná, zavriem ich celkom a ukladám sa spať. Kontrolujem si ešte či je budík v poriadku a vkladám si ho pod deku pri hlavu.


Na druhý deň po škole
"Vidíme sa zase zajtra, ahoj," lúčim sa s kamarátkou na chodníku pred školou. Kývam dievčine približne rovnako vysokej ako ja, ktorej farba vlasov by sa dala prirovnať k prostrednej farbe semaforu. Vždy som chcela mať na svojich podobnú, ale mám pocit, že by sa to ku mne nehodila. Jej sa to však dokonale hodí, akoby sa s tou farbou bola narodila. Má krásne modré oči, ktoré sa perfektne hodia k tejto farbe.
Sledujem, ako prechádza cez prechod a pomaly sa poberám svojim smerom vyťahujúc si z batohu slúchadlá, aby som ich napojila k telefónu, z ktorého si môžem spustiť hudbu na cestu.
Nestihnem ani riadne zapojiť slúchadlá, keď sa telefón v mojej ruke rozdrnčí. Napriek tomu, že ho už mám v ruke, chvíľu mi trvá, než sa spamätám a pozriem sa, kto telefonuje. Brat. Zdvihnem.
"Áno?" ohlásim sa.
"Už si doma?" spýta sa miesto pozdravu.
"Ešte som len na ceste na vlak, prečo?" pýtam sa.
"Vieš, ako sa dostaneš k úradu?"
"Myslím, že viem." Len postupne mi dochádza, čo sa mi vlastne snaží naznačiť. Ja budem mať asi prácu. PRÁCU!
"Čakáme na teba, zatiaľ ahoj." Zloží to prv, než stihnem akokoľvek zareagovať. Slúchadlá teda znova odkladám do tašky a mobil strkám do vrecka mikiny. Mením smer cesty a mierim k prechodu neďaleko našej školy. Na jeho druhej strane môžem prestúpiť na autobus, ktorý ma vezme priamo na miesto, kam sa potrebujem dostať.

"Dobrý deň, ja som došla ohľadom brigády," ohlasujem sa. Cítim sa dosť neisto a mám pocit, že srdce mi každú chvíľu vyskočí z hrude. Ani som nemala poriadne čas pripraviť sa na nejaký pohovor.
Trocha mi trvá, než pochopím systém otvárania dvier a dostanem sa dnu, ale nakoniec sa mi to predsa len podarí. Vyšliapem si na poschodie, kde sa úrad nachádza. Brat ma už čaká pri roztvorených dverách.
"Tak teda poď," púšťa ma dnu. Rozhliadam sa po priestore netušiac, kam vykročiť. Čakám na bratovu navigáciu a medzičasom sa snažím trocha sa upokojiť. "Tuto rovno a hneď do ľava do prvých dverí, čo tam sú." Na chrbte zacítim dotyk jeho ruky, ktorou ma tisne dopredu správnym smerom.
"Dobrý deň," zdravím všetkých prítomných v miestnosti a neistota v mojom vnútri sa ešte viac stupňuje. Je ich tam tak veľa, čo si mám počať? Vždy som mala tak trocha problémy s veľkým množstvom ľudí a naraz stojím pred asi piatimi celkom neznámymi ľuďmi. Bol to dobrý nápad pýtať sa brata, či mi nevybaví brigádu, keď som na to ešte nebola celkom pripravená? Teraz však už určite necúvnem späť. To nie je môj štýl!
"Ahoj, tak ty budeš asi Maria, ktorú nám Oliver zvykol zmieniť," prehovorí na mňa tmavovlasá žena. Sledujem ju, kým hovorí a potom hodím rýchly pohľad na svojho brata. Naozaj o mne hovoril? Pane bože, radšej nechcem poznať detaily. "Ja som Adriana, vedúca brigádnikov a trocha ťa tu so všetkým oboznámim. V prvom rade by som ťa poprosila o občiansky preukaz." Pri jej požiadavke zalovím v taške po peňaženke a podám jej občiansky. Chvíľu je ticho a Adriana niečo rýchlo ťuká do počítača. "Ty máš osemnásť?" spýta sa napokon.
"Nevyzerá na to, však?" zareaguje brat ako prvý.
"To som nechcela povedať," krátko sa zasmeje. Do miestnosti vojde ďalšia nová osoba. A vezme si od Adriany môj občiansky.
"Neboj sa, hneď ho vrátim," ubezpečí ma o niečomu, o čom som akosi nemala najmenšie pochyby. Pokývam hlavou.
"Chceš tu dnes zostať alebo sa ponáhľaš domov?" osloví ma opäť Adriana. Na moment zaváham a uvažujem, či sa nemám niečo náhodou učiť.
"Môžem tu zostať," odpoviem napokon.
"Dobre teda, tak počkáme, kým ti Lucka vyhotoví zmluvu a potom ti ukážem, čo budeš robiť, dobre?" znova len prikývnem a môžem si len domyslieť, že Lucka je osoba, ktorá si pred chvíľou vzala moje doklady. Medzi tým, ako čakám si prezerám miestnosť, v ktorej sa nachádzam spolu s ľuďmi, ktorých už očividne omrzelo hľadieť na mňa a znova sa vrátili k svojej práci. Som za to celkom rada, pretože nikdy neviem, ako sa správať, keď na mňa hľadí toľko pohľadov a ja viem, že majú nejaké očakávania.
Lucka sa za nejakú dobu vráti a v rukách drží zopár papierov spolu s mojimi dokladmi. "Poď za mnou, prečítaš si to a podpíšeš mi to. Jedna kópia z každého zostáva tebe a druhá sa mi vracia. Občiansky ti vraciam. Potom to odovzdal Aďke, ona už bude vedieť." Vovedie ma do miestnosti, po ktorej bokoch sa nachádzajú police plné spisov a veľký stôl, za ktorý sa môžem usadiť, kým budem čítať zmluvu. Ani si nevšimnem, kedy sa Lucia vytratila. Schovám si občiansky a usadím sa do veľkej mäkkej stoličky. Už asi viem, ktorú časť nábytku budem mať v tomto úrade najradšej.
Všetko rýchlo prečítam, skontrolujem a nakoniec obe kópie podpíšem. Ešte pár minút zostávam sedieť a tvárim sa, že si to čítam, no v skutočnosti sa v duchu povzbudzujem k tomu, aby som sa postavila a zašla do miestnosti oproti tej, v ktorej sa nachádzam za Adrianou a odovzdala jej zmluvu. Je mi dosť trápne a ani sama poriadne neviem prečo.

"Ďakujem," usmeje sa na mňa Aďa, keď jej podávam papiere a vstáva z miesta. "Tak poď poukazujem ti robotu." Znova ma vedie do miestnosti, z ktorej som prišla. Predtým som si nevšimla spisy poukladané na menšom stole pri stene. "Spisy na tomto stole sa musia poukladať na miesto," komentuje mi to, na čo práve hľadíme. Je ich tam celkom dosť a neviem si predstaviť, ako dlho mi asi tak bude trvať, než pochopím, ako ich správne založiť. Poznám sa, takmer všetko mi nejaký čas pochopí, no keď už si raz nájdem svoj spôsob, ide mi to celkom rýchlo. To som teda zvedavá.
Nechávam si ukázať, čo mám robiť a opakujem Adin postup. Tvári sa celkom spokojne, takže som to pravdepodobne pochopila správne. "Dobre, tak ťa tu teda nechám a keď budeš mať hotovo, príď za mnou a ja ti ukážem, čo ďalej," rozlúči sa so mnou na nejaký čas a ja pokračujem vo svojej práci.

Konečne sa mi stôl uvoľnil od spisov a pohľad mi padne na ukladacie priečinky, ktoré sú celkom plné. Ktovie, čo sa robí s týmto, napadne ma. Začujem buchnutie dverí a to ma preberie zo zamyslenia. Rozhliadnem sa, či si niekto nevšimol, ako som zostala trocha mimo vo svojich myšlienkach. Na moje šťastie sa v okolí nikto nenachádza. Vyberiem sa za Adrianou, aby som sa jej spýtala na ďalšiu prácu.
"Ehm, ehm.." trocha si odkašlem, keď sa postavím k jej stoličke, "už mám hotovo."
"Ahojte," ozve sa pozdrav odo dverí a spolu s ostatnými sa pozriem na dotyčného. Hľadím na mladého tmavovlasého chalana, ktorý môže mať asi toľko rokov, čo Oliver.
"Ahoj Erik, dlho som ťa nevidela, ako sa ti darí?" ozve sa Adriana. Neviem, či sa nemám radšej vypariť a chvíľu počkať, kým sa to tu upokojí.
"A tak, bolo už aj horšie," na tvári sa mu zjaví úsmev a pohľad mu na chvíľu padne na môjho brata. Zvítajú sa a ja sa začínam cítiť celkom ignorovaná a tak sa rozhodnem, že sa nenápadne vyparím do miestnosti oproti.
V tvári mi je naraz strašne teplo, keď prechádzam okolo Erika. Sklopím pohľad a chystám sa prejsť, keď vtom si čosi uvedomí.
"Ach, a my sa ešte nepoznáme," zastaví ma. Periférne mám možnosť vidieť, ako sa Oliver uškŕňa na mojich rozpakoch. No však počkaj doma. "Ja som Erik." Vystrie mojim smerom ruku.
"Maria, teší ma," jemne stisnem jeho ruku.
"A, áno, Erik, prosím ťa, toto je naša nová brigádnička, ukázal by si jej niečo, čo môže robiť?" požiada ho Adriana.
"Ale samozrejme," prikývne horlivo. Takto sa ma zbavila. Srdce mi búši ešte rýchlejšie a dýcham prerývane. Pustí moju ruku a vyberie sa do miestnosti oproti. Nasledujem ho a kým sa zloží, usadím sa na pohodlnú stoličku.
"Odkiaľ vlastne si?" pýta sa ma.
"Z Dunajskej Stredy," poviem a on len pokýva hlavou.
"Odtiaľ tu jedného máme, myslím," uvažuje.
"On je môj brat," priznám, pretože ho nechcem príliš trápiť. Asi by sa aj sám spýtal, či sa nejakým spôsobom nepoznáme.
"Aha!" jeho tvár sa rozžiari. "Už chápem, prečo sa tak tváril, keď sme sa zoznamovali." Neubránim sa úškrnu.

A v tento deň som spoznala osobu, na ktorú som sa časom strašne naviazala. Moje pocity sa začali budovať už kdesi v počiatkoch, no ešte som si to poriadne neuvedomovala. Mali sme toho celkom dosť spoločného, tak sme sa takmer vždy mali o čom rozprávať. Spočiatku som sa dosť ostýchala, neskôr som si dovolila povedať už aj to, čo som si skutočne myslela. A potom raz...
Uplynul asi tak mesiac odkedy som nastúpila do práce a už som sa aj pomerne aklimatizovala na kolektív, v ktorom som sa veľmi často nachádzala v kontakte.
Vraciam sa domov zo školy. Nemám v pláne chodiť do práce, pretože predošlé dni som pracovala dosť a potrebujem priestor aj na učenie trocha. Školský rok sa pomaly chýli ku koncu a ja chcem zabrať v známkach, aby sa naši nakoniec nesťažovali, že som sa ešte zhoršila.
Po príchode na železničnú stanicu, som sa pripojila na internet, aby som si skontrolovala správy. Usadila som sa na jednu z, bezdomovcami neobsadenú, voľných lavičiek a naťukala som stránku známej sociálnej siete s modrým dizajnom - facebooku. Je to teda riadna závislosť, no bez tejto stránky by som bola asi riadne mimo obrazu toho, čo sa deje.
Pohľad mi padne na obáločku, pri ktorej mám vysvietený počet správ. Až toľko? Začudujem sa a rozťuknem si to. Medzi prijatými správami sa nachádza jedna od človeka, ktorého síce poznám, pretože je z úradu, ale zatiaľ sme sa veľmi nerozprávali.
Ahoj, nemohol som si nevšimnúť tvoj dobrý hudobný vkus. A keďže asi tak za dva mesiace je koncert Linkin park vo Viedni, napadlo ma, či by si nemala chuť zájsť.
Čo by som mu mala odpísať? Takúto správu som skutočne nečakala. Na jednu stranu ma teší, že mi niekto pochválil hudobný vkus, no na druhú stranu netuším, čo by som mala asi tak odpísať. Asi si to nechám ešte uležať v hlave a podľa toho sa rozhodnem, čo spravím. A, čo je tuším najhlavnejšie, ani neviem, či by ma naši na nejakú takú akciu vôbec pustili. Naozaj si to nechám na doma.
Prelistujem si ešte nejaké správy a poodpisujem na ne v rýchlosti a skontrolujem, ako som na tom s časom.
Postavím sa z miesta a vyberiem sa na nástupište, z ktorého mi odchádza za pár minút vlak. Zamyslene hľadím do zeme a premýšľam, čo by som mala robiť. Predstava, že by som šla na koncert svojej obľúbenej hudobnej skupiny sa mi celkom pozdáva, no na druhú stranu sú tu ešte stále rodičia, ktorých názor je tým rozhodujúcim v tom, či nakoniec pôjdem alebo nie. Ak oni povedia, že nesmiem, tak z toho asi nič nebude. Povzdychnem si a zavrtím hlavou. Vyšliapem si hore schodmi a nájdem si nejaké voľné miestečko na státie, kým budem čakať na vlak.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama