V poslednej chvíli I

21. března 2016 v 7:32 | Akarui
Mala som jeden zaujímavý sen... asi týždeň mi vŕtal v hlave... nakoniec som spravila rozhodnutie. Výsledok tohto rozhodnutia budete mať možnosť prečítať si v nasledujúcich pár kapitolách. Skutočne to bude asi len pár kapitol, no dúfam, že si ich vychutnáte približne tak, ako ja ich písanie. :) Každý týždeň pridám jednu kapitolu z príbehu. :) Takže.. dodám tú svoju klasiku - Za prípadné chyby sa ospravedlňujem a želám príjemné čítanie. :)



Pomaly nadobúdam vedomie. Oči držím stále zatvorené. Snažím sa spomenúť si, kde sa nachádzam, ale moje myšlienky sú celkom rozhádzané a neviem, čo je skutočnosť a čo len sen. Celé mi to príde zle. Keď začnem na svoju hlavičku tlačiť o niečo viac, telom mi prebehne ostrá bolesť.
Otváram prudko oči. Ostré svetlo, ktorému sú moje oči tak náhle vystavené, spôsobí, že sa mi po tvári rozkotúľajú malé perličky sĺz zanechávajúc za sebou mokrú cestičku. Reflexívne privriem oči, aby som ich nevystavovala ohrozeniu. Opakom pravej ruky, si chcem poutierať tvár, no narážam na prekážku. Niekoľkokrát sa pokúsim pohnúť ňou správnym smerom, no ide to len po určitý moment. Potom zacítim slabé trhnutie a neodvažujem sa pohnúť ňou ešte o niečo viac skôr, než sa pozriem na to, čo to na nej mám.
Nútim sa do toho, aby som otvorila oči. Chvíľu bojujem s rozmazaným videním, no na tvári už cítim pomerne sucho. Len nedávna spomienka na to, ako mi po tvári tiekli slzy mi pripomenie ten chladivý pocit, ako stekali dolu priťahované gravitáciou. Oči mám suché, no aj napriek tomu vidím dosť rozmazane. Usúdim, že to bude tým, že na sebe nemám okuliare. Kde vlastne sú? Napadne ma naraz. Aj keď sa to môže zdať o niečo dlhšie, len pár sekúnd sa rozhodujem nad tým, čo je pre mňa zaujímavejšie vedieť. Natočím sa hlavou na pravú stranu.
Rozmazane poškuľujem po zariadení, ktoré je zavedené v mojej ruke. Čo to má znamenať? Uvažujem. Postupne rozoznávam infúziu s vývodom zapichnutom v zlome mojej pravej ruky. Hadička vedie kamsi hore a ja hľadím na stojan, kde je zavesená fľaška, z ktorej kvapká do hadičky akási tekutina. Vidím na nej aj nálepku s akýmsi označením, ale oči mi nedovolia vidieť na ňu lepšie a tak zostávam naďalej príliš neinformovaná.
Opäť sa snažím spomenúť si. V mojej mysli sa však nachádza akýsi pomyselný múr, ktorý nedokážem zdolať.
S tichým povzdychom sa vzdávam svojej šance na pochopenie a pomaly sa usádzam na mieste, kde som uložená. Zisťujem, že je to posteľ. A je zjavne jediná v miestnosti, v ktorej sa nachádzam. Bez okuliarov je pre mňa síce o niečo ťažšie rozoznávať predmety, ale na mieste, kde sa nachádzam ani nie je veľmi čo rozlišovať. Okrem držiaka na fľašku a mojej postele je izby prázdna. Zdroj svetla pochádza z okna nachádzajúceho sa po mojej ľavici. Napravo sú zase dvere. Z toho, čo dokážem vidieť usúdim, že sú kovové, ale nemôžem si byť celkom istá. Normálne by som povedala, že sa nachádzam v nemocnici, ešte to tu tak aj vonia. Ak mám byť však úprimná, nepoznám nemocnicu, v ktorej by na izby dávali kovové dvere.

Neviem, či to vyvolal môj pohľad na dvere, no naraz sa otvoria a stojí v nich akási dvojica v bielych plášťoch. Takmer naraz vstúpia do miestnosti a ja chvíľu ľutujem, že som si nevšimla, ktorou nohou vykročili. Odhadovala by som, že rovnakou, ale istá si nie som.
Prikročia celkom k mojej posteli a ja na nich hľadím zdola. Na červenovlasú ženu a tmavovlasého muža. Obaja sa tak zvláštne usmievajú.
"Tak princeznička sa nám už zobudila," prehovorí žena. Jej hlas mi neznie ani trochu príjemne, ale nie som si celkom na istom s tým, kam by som ho zaradila. Je mi len veľmi nepríjemný. A rozhodne má v sebe dávku irónie a povýšenosti. Keď nič nehovorím, znova sa nadychuje, aby pokračovala: "Nadišiel čas užiť poslednú dávku liekov." Po týchto jej slovách periférne zahliadnem, ako sa chlap pohne. Rukou siaha do vrecka svojho plášťu a vyťahuje ešte zabalenú injekčnú striekačku, v ktorej sa nachádza akási tekutina. Vzhľadom sa dosť podobá tomu, čo mi preniká do tela z kvapačky, no pochybujem o tom, že konzistencia bude rovnaká.
Ticho sledujem, ako ju rozbaľuje a nakoniec ju podáva do rúk žene. Tá ju zdvihne na úroveň svojich očí a nechtom poťuká po ihle, ako to občas doktori robievajú. Je doktorka? Napadne ma. Na to, aby bola doktorkou sa však správa dosť nepríjemne. Podozrievavým pohľadom ju pozorujem, ako sa jemne predkláňa a do voľnej ruky berie infúziu a ihlou striekačky do nej poľahky preniká.
Keď je tekutina už celá v hadičke, zazdá sa mi, že zašepká niečo v zmysle: "Zomri v pokoji." Zomri? Prudko sebou trhnem a cítim, ako mi srdce búši o niečo rýchlejšie. Čo mi to práve spravila? Prečo by som mala zomrieť? Nie.. toto nechcem..
"Tak sa tu maj pekne," prehovorí muž a obaja sa vzďaľujú. Otváram ústa, aby som ich zastavila a spýtala sa, čo to má znamenať, ale hlas sa mi naraz kamsi vytratil a tak ich len znova zaklapnem ako ryba na suchu.

Tekutiny v infúzii sa už celkom iste premiešali. Ktovie ako dlho to potrvá? Bude to bolieť? Prečo by niekto chcel, aby som zomrela? A prečo mám zomrieť práve takto? Tieto a mnoho iných otázok sa mi roja v hlave, ako sledujem infúziu. Zjavne mi už nie je pomoci.

Začínam sa cítiť malátne. Snažím sa udržať oči otvorené, no je to čím ďalej tým viac ťažké. A tak nakoniec rezignujem a zatváram ich. Načúvam tichému kvapkaniu a postupne upadám do spánku. Som si vedomá toho, že to nie je správne. Že to tak nemalo byť. Že sa to nemalo stať. Lenže ja už s tým nič nedokážem spraviť. Nedokážem zmeniť to, čo sa stalo. Som príliš slabá.

Zdá sa mi to alebo som práve počula ako sa otvárajú dvere? Je niekto so mnou v miestnosti? Celé moje bytie kričí po tom, aby som svoje otázky vyslovila nahlas, no nejde to. Zacítim slabý chladivý dotyk na svojom predlaktí. To ma utvrdí v tom, že tu skutočne niekto je. Žeby to bol jeden z tých dvoch a kontroloval, či to už skončilo? Tak to ich asi ešte nejaký čas sklamem. No možno to až tak dlho nepotrvá.
Z môjho pokoja ma vytrhne bolesť, ktorá prebehne mojim telom. Vzdialene počujem niečí tichý nahnevaný hlas.

"Prosím, ži!" začujem hlas pri svojom uchu. Som však taká ospalá, že ma to ani nejako neprekvapuje. Cítim, ako mnou ktosi manipuluje. Moja ruka je naraz cez niečo prehodená a okolo pásu mám niečiu ruku a pod kolenami tiež. Kamsi ma nesie. Kam, to však už neviem.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama