V poslednej chvíli II

28. března 2016 v 8:30 | Akarui |  V poslednej chvíli
A, tak ako som sľúbila, po týždni prichádzam s ďalšou kapitolou tejto poviedky. Nemám k nej už veľmi čo dodať, takže želám len príjemné čítanie a za prípadné nedostatky sa ospravedlňujem. :)



Slabosť... bezmocnosť.. únava... to je to, čo som schopná celý čas si uvedomovať. Každým jedným krokom. Každým jedným otrasom. Nie som schopná normálne uvažovať. V hlave mám hromadu myšlienok. Tie sú však tak rozhádzané, že by sa skôr dalo povedať, že v nej nič nemám. V ušiach mi znie búšenie srdca. Tak pomalé, uvedomím si. Veľmi rada by som naplnila želanie, ktoré nebolo vyslovené tak dávno. Obávam sa však, že moja telesná schránka práve dosiahla svoje hranice.
Tok nesúvislých myšlienok sa postupne spomaľuje a ja sa sústredím iba na bolesť, ktorú však tiež cítim už len dosť vzdialene. Je toto koniec? Pomyslím si tesne pred tým, než sa celkom oddám temnote.

Počujem hlas. Je tak tichý, ale predsa tu je. Čo mi to vlastne hovorí? Dokážem si ešte spojiť slová dohromady? Je toto len sen? Je toto nebo? Alebo je toto peklo, do ktorého bola moja duša vykázaná? Spravila som ja vôbec niečo, čím som si toto zaslúžila?
"Hej... hej.." postupne rozoznávam slová jasnejšie. Hlas mi už neznie tak ticho a vzdialene. Počujem ho celkom blízko. "Vnímaj." Zacítim slabý dotyk. Dotyk? Môžu duše reagovať na kontakt s niečím? Vždy som si to predstavovala úplne inak. Ak môžem cítiť, viem odpovedať? "Otvor oči, prosím." Znie tak naliehavo. Ja mám oči? Povedz mi aj ďalšie informácie o mojom stave, žiadam ho v duchu.
Naraz zacítim akýsi tlak. Teplo. Ďalšie dotyky. Bolesť z toľkého tlaku. Žeby som predsa len ešte žila? Moje už spomínané oči sa svojvoľne otvoria.
Tentoraz mám šťastie, pretože na mieste, kde sa nachádzam nesvieti prudké svetlo a na šero si oči dosť rýchlo privykajú. Tak predsa len som nezomrela... uvedomujem si. Postupne prebúdzam všetky končatiny svojho tela k životu. Tlak na mojej hrudi na chvíľu zoslabne a ja stočím pohľad iným smerom. Skrze tmavú šticu nedokážem rozoznať tvár osoby. Viem len určiť, že je to pravdepodobne chlap. Nevidela som totiž ženu, ktorá by bola takto ostrihaná, no možné je v skutku všeličo.
Na svojich bokoch zacítim jemné pohladenie z oboch strán. Som prinútená prudko sa nadýchnuť, pretože je to bod, ktorý je neskutočne citlivý. Cítim, ako mi na pokožke naskakuje husia koža a mimovoľne celou mojou bytosťou prejde triaška.
Hlava sa zdvihne a ja naraz čelím hlbokým modrým očiam.

"Žiješ," prehovorí na mňa hlbokým hlasom. Zdá sa mi to, alebo v ňom počuť úľavu? Kde sa tu tak naraz vzal človek, ktorému záleží na tom, aby som žila? A ako je vlastne možné, že žijem? "Môžeš hovoriť?" z úvah ma vytrhne jeho otázka. Môžem? Spýtam sa sama seba a pritom naďalej udržujem tichý očný kontakt.
"Skús to," vyzve ma po chvíli, keď si zjavne uvedomí, že nepoznám svoje skutočné možnosti. Môžem veriť tomu, že mi nechce nič spraviť? Čo ak je to len partner tých dvoch z minulosti a len sa tvári ako môj priateľ? Na druhú stranu, prečo by plytval prostriedkami.. ak by mu šlo o moju smrť, mohol ma jednoducho nechať tak. Otváram ústa a nadychujem sa, že niečo poviem, ale jediné, čo sa zo mňa v najbližších chvíľach dostáva je nepríjemne dráždivý kašeľ. V ústach mám celkom sucho a o to viac je to celé nepríjemné. Z očí mi vyhŕknu slzy od toľkého kašľania.
Neznámy sa odťahuje a kdesi mizne. Žeby to zabalil? Pomyslím si pomedzi kašeľ. Snažím sa upokojiť to trochu, ale ono to nie a nie prestať. Znova začínam pociťovať miernu bezmocnosť. Kam len odišiel? Nemal by sa mi snažiť pomôcť? Sťažujem sa sama sebe. Pomaly sa čoraz viac zadýchavam a čím ďalej tým viac si dokazujem, že skutočne žijem. Pľúca mi ide priam roztrhať.

"Napi sa," začujem jeho hlas znova pri svojom uchu. Pri tom, ako som sa sústredila na iné veci som si neuvedomila, kedy sa vrátil. Na perách zacítim akýsi chladivý pocit. Zadržím dych, čím pridusím kašlanie a pohľadom sa sústredím na to, čo sa mi chystá spraviť.
Pomaly nakláňa pohár čoraz viac a ja priam hypnotizujem tekutinu nachádzajúcu sa v ňom. Jemne pootvorím ústa, aby mala voľný prístup do mojej ústnej dutiny. Je to obyčajná voda, ako zisťujem za pár dlhých sekúnd, kedy sa ku mne konečne dostane. Lačne ju prijímam. Kedy som vlastne pila naposledy? Usilujem sa spomenúť si, no znova narážam na prekážku. Naraz už nemám čo piť a pregĺgam naprázdno. Pohár sa odťahuje od mojich úst a ja naliehavo upriem pohľad na svojho spoločníka. Už sa viac nedusím, no teraz cítim snáď nekonečnú potrebu piť.
"Samozrejme, myslel som na to," pokýva slabo hlavou. Pootočí sa mierne vzad a načiahne sa voľnou rukou. Vidím, že berie džbán plný vody a znova napĺňa pohár. Opakuje sa situácia ako pred chvíľou a vlastne tomu je tak ešte niekoľkokrát, kým pokývam hlavou zo strany na stranu, čím naznačím, že už mi stačí.
"Lepšie?" ako odpoveď na otázku len kývnem hlavou. Viem, že by bol radšej, ak by som niečo povedala, no slová mi akosi nejdú na jazyk. V hlavne možno, ale tam aj zostávajú. Pozorne sledujem, ako odkladá pohár so skoro prázdnym džbánom od vody. Vyhrnie si rukáv trička a odhalí tak hodinky s veľkým ciferníkom na ruke. Chvíľu na ne hľadí, než sa na mňa opäť otočí. "Tvoje oblečenie sa mi nepodarilo nijako zachrániť, ale na stoličke vedľa postele máš pripravené čisté. Musím niečo zariadiť, ale nerád by som ťa tu nechal samu.." odmlčí sa a ja na neho stále hľadím a v hlave postupne spracovávam všetko, čo mi práve povedal. Chápem, hovorím v duchu a odtŕham od neho konečne pohľad, aby som zistila, o akej stoličke to vlastne hovoril.
Ďaleko nemusím putovať pohľadom. Hneď ako sa pozriem na druhú stranu, do očí mi padne stolička, na ktorej je v komíne poukladané oblečenie. Cítim, ako sa mi na tvári rysuje úsmev a opatrne sa usádzam. Zvláštne... necítim žiadnu bolesť.
Za mojim chrbtom sa ozve slabé cvaknutie. Keď sa otočím, aby som sa pozrela, miesto, kde stál neznámy dýcha prázdnotou. Tak súkromie, pomyslím si a dvíham sa opatrnými pohybmi z postele. Je to trocha zvláštny pocit. Príde mi to ako celá večnosť, čo som sa nehýbala. Ja vlastne ani neviem, koľko času už ubehlo odkedy som sa hýbala naposledy.
Ak sa moje oblečenie nepodarilo zachrániť, v čom som oblečená? Preženie sa mi hlavou možno trochu oneskorene a skloním hlavu, aby som to skontrolovala. Cítim, ako sa mi do tváre náhle hrnie červeň, keď zisťujem, že som vlastne celý čas vyzlečená. Ako je možné, že som si nevšimla takúto vec? A ešte k tomu v prítomnosti chlapa. On sa tváril tak.. prirodzene? Je to to správne slovo, ktoré by som na toto mohla použiť?
Hodnú chvíľu mi trvá, než sa trocha upokojím a pustím sa do obliekania. Oblečenie, ktoré mi nachystal je tvorené zo spodného oblečenia, ktoré na seba okamžite hodím. Ďalej sa v kôpke nachádza obyčajné biele tričko, ktoré mi je trocha viac dlhé, než som zvyknutá, ale myslím, že je to lepšie, ako nič, a tmavé krátke nohavice, ktoré mi na môj podiv celkom sadnú. Rukou si kontrolujem tvár a zisťujem, že moje okuliare sú znova na mieste. Tak preto teraz vidím tak dobre. Ďalšia vec, ktorú som si akosi neuvedomila. Pohľadom prejdem dole na nohy a pod stoličkou si všimnem šľapky. Zjavne majú byť pre mňa a tak sa po nich načiahnem nohami a našuchnem si ich. V oblečení, ktoré mám na sebe sa cítim trochu ako turista, ale teraz nemám príliš na výber.

Zavriem za sebou dvere a rozhliadnem sa po chodbe, na ktorej sa ocitám. Kedy som vlastne naposledy vedela niečo o tom, kde presne sa nachádzam? Uvažujem v duchu. Pohľadom pátram po okolí. Je to len zdanie alebo sa to tu vyľudnilo po tom, ako som vyšla z miestnosti. Vo chvíli, keď som vychádzala sa mi zdalo, že počujem celkom dosť hlasov z vonku. Teraz je tu však ticho ako v kostole. Je to trocha desivé. Okrem toho by ma zaujímalo kam sa podel ten cudzinec. Nebolo jeho zámerom to, aby som sa držala pri ňom? Tak kde sa vyparil?

"Toto som ešte nevidel, ako sa to mohlo stať?" začujem čísi hlas. Je mi nejako povedomý, ale priradím si ho, až keď sa pozriem. Na hodnú chvíľu stŕpnem, než si uvedomím, kto oproti mne vlastne kráča.
"Netuším, neviem, kto by za tým mohol.." žena sa zarazí uprostred vety, keď jej pohľad padne na moju maličkosť.
Zle.. zle... zle! Toto je zle! Moja myseľ je naraz ako v ohni. Sledujem, ako siahajú pod svoje tmavé dlhé kabáty a nerozmýšľam príliš dlho nad tým, čo hľadajú, pretože ich pohľady mi to napovedia. Prudko sa otáčam na opačný smer, akým stojím a nútim svoje nohy k činnosti. Viem, že dlho neboli zvyknuté, ale budem to musieť prekonať.

Vo chvíli, keď zahýbam za roh ticho na chodbe pretrhne ostrý zvuk výstrelu.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sora Sora | Web | 28. března 2016 v 17:53 | Reagovat

Napínavé. Vážne ma zaujíma, o čo tu vlaste ide, lebo zatiaľ som dosť zmätená..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama