Je len moja - 15. kapitola

21. srpna 2016 v 18:47 | Akarui |  Je len moja
15. kapitola


Poslednú vetu už takmer zvolala v zúfalom stave. Šokovane sledoval svoju priateľku, ako sa im obom otáča chrbtom a bez všetkého mieri čo najrýchlejšie preč z priestorov v telocvični. A to som si myslel, že to bude všetko v poriadku... povzdychol si v duchu zúfalo. Čo by som mal spraviť? Rozmýšľal v duchu horlivo a snažil sa pospájať si všetky fakty, ktoré poznal. Správala by sa až takto, keby tomu všetkému bola na vine? Okrem iného, čo skutočne postrehol, keď ich oboch videl po tom, ako prikročil bližšie, aby zistil, kto to tam vlastne stojí, všimol si, že on jej tuho zvieral paže. Keď sa od seba odtrhli po tom, ako ich oslovil, v rýchlosti jej ich pustil, ale napriek tomu bolo vidieť stopy po pevnom až takmer násilnom držaní.. A teda bolo dosť možné, že to bolo opatrenie proti tomu, aby sa mu nebránila.


***
Nakoniec nenabral odvahu na to, aby Ariko zatelefonoval. Na jednu stranu síce hrozne túžil vedieť, kde sa nachádza, ale keď sa na to pozrel z iného uhlu pohľadu, mohlo by to vyzerať tak, že ju neustále sleduje. Nechcel, aby sa jeho priateľka cítila nejako obmedzená, predsa stále bola slobodným človekom, ktorý mal právo na to, spraviť si niečo súkromné. Rozumel tomu, ako to bolo myslela. Ani on nemal v úmysle zaplietať do ich vzťahu športové záležitosti, aj keď možno by to nebol zase až taký problém.. Ibaže ak by šport do ich vzťahu pustili, už by ho z neho pravdepodobne nedostali a toho sa bál. Často sa mu v poslednom čase totiž stávalo, že keď sa v spoločnosti začalo rozprávať o športe, nebolo možné ho zastaviť. Ona už len tým, že mu vtedy nepovedala o tom, že sa znovu vracia k volejbalu, naznačila, že šport do vzťahu ťahať nebude.. Pochopil to a preto sa podobne snažil pochopiť aj jej rozhodnutie odísť počas školy preto, aby trénovala. Ale ako by len mohol zistiť, kde presne sa nachádza? Ako inak, než od nej samotnej? Je dosť možné, že Mira by túto informáciu vedela, skrsla mu v hlave myšlienka. Dosť dlho sa s ňou len pohrával a napokon sa odvážil aj vybrať sa za kamarátkou, aby sa jej spýtal.
"Počkaj," zarazila ho hneď ako na ňu vyrukoval s prosbou o pomoc, "ty sa snažíš za jej chrbtom zistiť, kde sa nachádza? Nevolal si jej? Myslím, že sama by ti to veľmi rada povedala, ak by si sa jej na to spýtal."
"Je mi to takto blbé povedať, ale už len samotný fakt, že by som vedel to, čo viem a musel by som jej vysvetľovať, ako som sa o tom všetko dozvedel by mohol vyzerať tak, že ju špehujem, kam chodí... Nechcem, aby sa cítila nejako obmedzovaná v tom, čo robí... a zároveň som hrozne zvedavý, kde je a chcel by som sa prísť na jej tréning pozrieť.. Možno by mala chuť niekam potom zájsť a tak.. chápeš.. nie?" Vysvetlil jej svoje myšlienkové pochody čo najrýchlejšie vedel. Mira na neho spočiatku len nechápavo hľadela a zdalo sa, že si v hlave sumarizuje všetko informácie, ktoré na ňu naraz Koga vyvalil.
"Aha.." riekla napokon potichu, "rozumiem." Slabo pokývala hlavou a prstami pravej ruky si zašla do vlasov a kŕčovito ich v nich zakvačila. Na moment v sústredení privrela oči. "Viem ti povedať, kde sa nájdeš jej bratranca z Rakuzanu on ti pravdepodobne bude vedieť povedať viac o človeku, s ktorým by mala trénovať Ariko."
"A spravila by si to pre mňa?" vyhŕkol okamžite, keď vyslovila možnosť, ako zistiť čosi viac.
"Isteže, ale nie som si istá, či ti to nejako pomôže, avšak chcem aby ste mali len ten najlepší vzťah.. Ariko je moja kamarátka, nerada by som videla, ako jej bude akýmkoľvek spôsobom ublížené, rozumieš? Už tak sa mi celkom nepáči tvoj prístup, ktorý si teraz zvolil, ale pre tentokrát to nechám tak a pomôžem ti."
A tak sa Koga dostal ku kontaktu na milého bratranca Ariko - Koutarou. Zaujímavé meno, pomyslel si, keď to meno videl. Vedel to, že je basketbalista a s jeho tímom sa pravdepodobne stretnú na basketbalovom turnaji, ktorý ich čaká, ak sa im bude dobre dariť. Zatiaľ pred sebou mali ešte dlhú cestu k tomu, aby veci dotiahli k dokonalosti.
Za pomoci Koutara sa dozvedel, kde sa jej tréning odohráva - telocvičňa v Rakuzane. Varoval ho dokonca aj pred tým, že cudzí tam veľmi prístup nemajú, ale je zopár výnimiek, ktoré ich telocvičňu navštevujú aj napriek tomu, že nie sú z ich školy. Ariko tam mala prístup práve preto, lebo na školu chodil jej bratranec, takže to nijako nevadilo. Nevedel mu však zaučiť, že ho nevyhodia, ak ho tam uvidia. Pekne sa mu poďakoval za informácie a hovor v rýchlosti ukončil.
Vyčkať do konca poslednej vyučovacej hodiny bolo pre neho priam božím utrpením, no nakoniec sa predsa len dočkal. Z triedy vyletel akoby mu horelo za pätami. Dokonca sa ani riadne nerozlúčil so svojimi spolužiakmi, ako mal naponáhlo. Ešte šťastie, že svojim spoluhráčom stihol povedať, kam sa po škole chystá a že ho pravdepodobne na tréningu nemajú očakávať. Po dlhom rozhovore s kapitánom mužstva, ktorý mu niekoľkokrát vytkol, že práve v tomto čase to nie je najrozumnejšie rozhodnutie vynechávať tréning, dostal povolenie na neúčasť na tréningu. Musel však niekoľkokrát prisľúbiť, že sa to už nikdy viac nebude opakovať. Veľmi rád to prisľúbil, keď vedel, že to bude podnet na to, aby dostal povolenie od kapitána.
Tak tu je Rakuzanská stredná škola, rozmýšľal, keď zastavil pred budovou, v ktorej by sa mala nachádzať jeho priateľka. Je trocha zvláštne ísť takto na "návštevu" do inej školy. Možno by stálo za to zistiť si, či teraz náhodou nemajú tréning basketbalisti, aby som sa naň trochu pozrel. Avšak nie som tu preto, aby som špehoval.. prišiel som sem za svojou priateľkou a pri tom by to pravdepodobne aj malo zostať, pretože ak by ma niekto pristihol pri špehovaní basketbalového mužstva, najskôr by mi už neverili, že som sem prišiel iba za priateľkou, ktorá by tu mala mať volejbalový tréning..

Rozmýšľajúc nad všetkým možným vykročil do priestorov školy presne podľa pokynov, ktoré prv dostal od bratranca Ariko. Telocvičňu nebolo zase tak ťažké nájsť, ako si pôvodne myslel a bol rád, že sa mu to podarilo bez nejakých väčších problémov.
Pomaly otvoril dvere na telocvični.. Čo si okamžite všimol bol dve osoby natisnuté vo svojej tesnej blízkosti. Videl však len chlapca s hnedými vlasmi, ktorý mu stál chrbtom. Rukami zvieral dievča a vyzeralo to, že sa bozkávajú. Vkročil dnu do telocvične a spravil ešte zopár krokov, než rozoznal osobu, ktorú k sebe chlapec tisol.. "Ariko?" vyriekol prv, než sa stihol zastaviť. Vo chvíli, ako sa prezradil sa hnedovlasý chalan s trhnutím odtrhol od jeho priateľky a s možno až prehnane nevinným výrazom v tvári sa k nemu obrátil a prehovoril: "Prepáč kamoš, ale som v tom nevinne, stiahla ma na seba a nevedel som sa jej ubrániť... možno by si si mal dať pozor na to, s kým máš dočinenia." Kútikom oka spozoroval aj reakciu Ariko a preto sa mu jeho slová rozhodne nezdali. Postrehol aj to, ako si trie zápästia rúk, ktoré jemne sčervenali. Avšak počas toho, ako vyhodnocoval celú situáciu Ariko vyhŕkla: "To... nie je pravda.. Koga.. musíš mi veriť." V očiach jej zazrel slzy a už-už jej chcel odpovedať, že jej to verí, predsa vidí, že človek pred ním klame, ale nedala mu na to možnosť, keď dodala: "Vlastne mi asi neveríš, pretože toto môže povedať každá... som si istá, že sa nepletiem." Vo chvíli ako to vyriekla sa obom otočila chrbtom a čo najrýchlejšie sa stratila z miestnosti.
***
"Netuším, kedy sme sa stihli spoznať, ale rozhodne nemám pocit, že by som mal niekedy kamošov, ako si ty," vyriekol smerom k chalanovi, ktorý sa evidentne ešte nestihol stiahnuť zo scény, aby sa vyhol komplikáciám.
"Ale nehovor," odvetil mu na to on, "a akých kamošov si potom vyberáš?"
"Rozhodne to nie sú takí hajzli a klamári ako si ty.." riekol skrze zaťaté zuby a ruky zatínal do päste, ako sa pomaly ale isto prestával ovládať.
"Nerozumiem, ako to myslíš," stále pokračoval v hre, ktorú začal, "predsa som ti povedal, že to tvoja priateľka sa na mňa vrhla a nevedel som sa jej ubrániť."
"Nechci ma nasrať... chlap, ktorý sa neubráni dievčaťu.. okrem toho športovec... Ak je to skutočne tak, potom by si si mal veľmi dobre rozmyslieť, ktorým smerom sa bude ďalej uberať tvoj život.." vrčal na neho a zlosť sa v ňom čoraz väčšmi kumulovala.
"No to by si neveril, koľko sily má ona," naraz v jeho hlase začul zmenu. Už viac neznel tak vyrovnane ako chvíľu predtým. Slabý náznak faloše a možno aj strachu. Stále veril tomu, že sa mu nahnevaného priateľa podarí presvedčiť o tom, že sa nič nemôže. To bol však na omyle.
"Povedal som ti, aby si ma nesral, bolo mi snáď zle rozumieť?!" prikročil k nemu a využil chvíľu prekvapenia u svojho spoločníka a schmatol ho za tričko tesne pod krkom a pritiahol k sebe. "Myslíš, že ja som naozaj taký blbý, že ti na niečo takéto primitívne skočím? Videl som jej zápästia.. boli celé červené od toho, ako pevne si jej ich zvieral... asi tak nejako si sa jej nevedel ubrániť, že? Úplný chudáčik.." Dal si záležať na tom, aby v jeho posledných slovách bola značná dávka sarkazmu.
"Kamoš, jednoducho mi musíš veriť, bolo to tak, ako ti hovorím," tentoraz sa vyparila všetka sebaistota z jeho hlasu. V tvári značne zbledol. Bol si vedomý toho, že je v riadnom probléme. Nepredpokladal, že Ariko bude mať pri sebe tak vnímavého chlapa, ktorý sa jej takto zastane a bude je dôverovať. Tento človek sa pre neho stal neuveriteľným nepriateľom a navyše mal teraz navrch. Vydesene na neho hľadel a čakal na jeho reakciu už len preto, lebo mu nič nezostávalo. V duchu začínal ľutovať, že sa okamžite nezbalil a neodišiel prv, než sa pozornosť opätovne strhla na neho.
"Iste a ja som sa narodil na mesiaci," sarkazmus z neho priam sršal.
"To ja neviem, možné je všeličo," pokúsil sa zažartovať.
"Samozrejme, že je.. dokonca aj to, že teraz dostaneš po hube.." uškrnul sa.
"Kamoš..." chcel ho zastaviť, ale päsťou dostal priamo do tváre. Bolesť mu okamžite udrela do celého tela, v ústach pocítil železitú chuť svojej vlastnej krvi. Vnímal aj to, že ho priateľ Ariko pustil a on stratil rovnováhu a padol pred ním na kolená. Vyzeralo to trocha akoby ho o niečo prosil, ale to by človek ako on nikdy nespravil.
"Opováž sa na mňa ešte raz použiť toto oslovenie.. a ešte raz sa priblížiš k mojej priateľke, tak si ma neželaj!" keby tam boli Kogovi spoluhráči, ani by ho snáď nespoznali. Bolo naozaj nezvyčajné vidieť ho v takom stave. Našťastie pre neho, nikto z jeho spoluhráčov prítomný nebol a tak nikto nevidel jeho násilnícku stránku povahy.
To, čo práve spravil mu však rozhodne prispelo k tomu, aby sa viac upokojil. Otočil sa chalanovi, ktorého meno nepoznal a ani nechcel poznať, pretože vedel, že bude lepšie, ak to tak aj zostane. Zamyslel sa.
Ariko si so sebou nevzala žiadne svoje veci, možno by som mal zistiť, kde sú dievčenské šatne a vziať jej ich.. nebol by som veľmi rád, ak by sa sem ona ešte musela vrátiť či už sama alebo aj so mnou... do tejto telocvične viac už nikto z nás dvoch nevkročí, pokiaľ to nebude vyslovene za športovým úmyslom na nejaký zápas alebo tak...
Chvíľu ešte tak stál na miesto a, ignorujúc hlasné stony jeho spoločníka, ktorý sa stále nie a nie pozviechať zo zeme, rozmýšľal, ktoré šatne asi budú dievčenské. V ich telocvični to mohlo byť aj trochu inak, ale rozhodol sa to vyskúšať. A tak sa aj stalo, že sa trafil do toho, ktorá miestnosť to je. Hneď ako do šatne vošiel, všimol si batoh Ariko položený na lavičke. Podišiel k nemu a zdvihol ho, aby si ho mohol prehodiť cez rameno. Poprezeral ešte šatňu, aby sa uistil, že nikde inde nie sú žiadne iné jej veci.
Potom sa vybral von z telocvične. A teraz by som mal zistiť, kde sa môže nachádzať moja priateľka, aby som sa jej ospravedlnil za to, že som jej skôr nestihol povedať, že jej verím...

V zamyslení vyšiel von na dvor pred školu a dokonca si ani nevšimol dve osoby kráčajúce oproti nemu. Jedna bola vyššia a evidentne to nebolo dievča a druhá nižšia, ktorá už dievčaťom mohla byť a vlastne aj bola.
"Koga.." začul plačlivý hlas osoby, na ktorú práve myslel. Najprv netušil, či si to všetko pri tom, ako rozmýšľal nenamýšľa alebo či ju naozaj počuje. Pohľadom sa však mal možnosť o tom presvedčiť. Skutočne pred ním stála. Vo svojej plnej kráse. Spolu so svojim bratrancom.
"Volala mi, čo sa stalo.." riekol Koutaro.
"..mrzí ma to.." do očí sa jej znovu a znovu tlačili slzy.
"Nemá ťa čo mrzieť," zavrtel hlavou Koga a pristúpil k nej, "nespravila si nič zlé." V momente, ako toto vyslovil, Ariko si v rýchlosti pretrela oči, aby sa na neho vedela čo najlepšie pozrieť. Stačil jej jediný pohľad, aby vedela, že Koga sa nejako dovtípil, čo sa stalo v telocvični.
"Ty mi veríš..." hlesla. V hlase jej znela úľava a radosť zároveň.
"Samozrejme, že ti verím, predsa by si niečo takéto nespravila," obdaril ju úsmevom a v tej chvíli sa k nej načiahol rukami, aby si ju k sebe pritiahol.
"Vidíme sa na turnaji," začul ešte hlas jej bratranca pri svojom uchu. Podľa toho vedel, že odchádza.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 30. srpna 2016 v 23:09 | Reagovat

Páčilo sa mi ako to jednoducho, jasne a stručne vyriešil. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama