Je len moja - 14. kapitola

14. srpna 2016 v 17:46 | Akarui |  Je len moja
14. kapitola

"Čo by si povedala, keby sme si teraz dali na chvíľu prestávku?" zo sústredenia ju vytrhol hlas jej spoločníka. Všetka koncentrácia, ktorú dievčina sústredila na letiacu loptu sa vyparia ako mávnutím čarovného prútika v momente, ako ju oslovil. Telom jej trhlo v šoku a pohľad prudko obrátila na chlapca stojaceho bokom od jej maličkosti.


Srdce jej zdanlivo vynechalo najprv jeden úder a následne druhý, keď sa chalan rozbehol jej smerom. Tak blízko... pomaly sa jej sunula myšlienka hlavou zatiaľ čo všetko v jej okolí sa odohrávalo v sekundách. Jeho ruka sa načiahla prudko k jej tvári až od ľaku privrela oči. Ďalej všetko vnímala len prostredníctvom zvukov a dotykov. Druhou rukou ju zľahka odstrčil do úzadia a následne bolo počuť ostrý náraz.. Lopta, došlo jej. Ako mohla spraviť takú chybu? Je síce pravda, že trénovali už trocha dlhšie, ale sama veľmi dobre vedela, že by ju nemalo tak ľahko niečo vedieť vyrušiť. Aj počas hry by to mohol byť problém, ak by spravila takúto chybu. A to by ostatným hráčom chcela hrozne ísť príkladom ako staršia hráčka. Veď robí takéto hlúpe chyby.
Opatrne otvoria oči. Zisťuje, že jej spoločnosť stojí priamo oproti nej a pozoruje ju. Hneď, ako si uvedomil, že sa spamätala z prvotného ľaku, oslovil: "V poriadku?" Prikývla a on dodal: "Mali by sme si odpočinúť, vyzeráš vyčerpane.. neviem či by aj nebolo lepšie, ak by sme na dnes celkom skončili. Nechcem ťa tu takto zničiť." Pozorovala ho, ako si rukami prehrabáva svoje hnedé zvlnené vlasy. Jeho jasne modré oči ju znova prepaľovali.
"Prepáč, že ti spôsobujem takéto starosti," z úst sa jej vydral tichý povzdych, "ty sa tu snažíš najlepšie, ako vieš a ja to takto kazím.. nečudovala by som sa ti, ak by si to so mnou vzdal celkom a..." jeho ukazovák sa naraz ocitol na jej perách, čím ju vlastne umlčal.
"Povedal tu niekto niečo také, že to vzdáva? Ani ty by si sa nemala tak ľahko.. Ide ti to neskutočne dobre a rýchlo sa učíš, ale stále je na čom pracovať.. a možno by aj bolo lepšie, ak by sme cvičili v trocha väčšej skupine.." svojimi slovami zabránil ľútosti, ktorá ju zmohla pokračovať v devastácii jej nádeje na to, že by to nakoniec mohla zvládnuť. On jej stále veril.. Veril v to, že toto dievča sa dokáže naučiť a zlepšiť svoje schopnosti.
"V skupine?" obočie jej vyletelo do výšin.
"Vieš, aj napriek tomu, že si sa rozhodla hľadať chybu v sebe a chceš zlepšiť svoje schopnosti, volejbal naďalej zostáva kolektívnym športom a preto by som potreboval poznať schopnosti zvyšku tímu, v ktorom máš hrať.. zatiaľ poznám len teba a nie som si celkom istý, či je práve toto celkom správne na to, aby som ti pomohol dosiahnuť víťazstvo." Pri tom, ako jej vysvetľoval svoje dôvody toho, čo povedal si uvedomila, že má vlastne pravdu. Veď on môže pomôcť zlepšiť sa celému jej tímu. Ak sa bude snažiť len ona sama, nikam to nepovedie.
"Vlastne by som ťa mohla zoznámiť s našim manažérom a vedúcim tímu. On síce z časti zabezpečuje aj tréning dievčat, ale myslím, že v tom nie je ani ďaleka tak skúsený ako by sám chcel a občas nám nedokáže pomôcť. Ak by si bol schopný občas nám pomôcť na tréningoch, určite by to bolo viac než dobré." Na tvári sa jej zjavil úsmev a chlapcov výraz sa na malý moment zmenil. Bolo to však na menej než sekundu, takže si to ani nestihla uvedomiť.
"Rád sa prídem pozrieť na vaše tréningy," prikývol, "na dnes by sme ale asi skončili, ak dovolíš a veľmi rád by som ťa za odmenu pozval na.." pohľadom sa presunul na náramkové hodinky, ktoré sa nachádzali na jeho ruke, aby skontroloval čas, "...večeru." Dokončil, čo chcel povedať. Na chvíľu sa zamyslela. Uvedomila si, že by mala dať vedieť, kam sa chystá.. niekto by sa o ňu mohol strachovať. Vlastne celkom presne vedela o tom, kto si bude robiť starosti. Vlastne by si asi mala celkovo skontrolovať mobil, aby zistila, kto všetko jej volal, celkom na to zabudla.
"Deje sa niečo?" spýtal sa jej, keď si všimol jej váhanie.
"Nie.. nie.. len som si uvedomila, že som celý deň nevidela svoj telefón, mala by som zatelefonovať aspoň priateľovi, určite si robil starosti, keď som nebola dnes v škole a možno mi volali rodičia.. celkom som na to zabudla.."
"Takže sa so mnou nenaješ?"
"Som celkom hladná, ale asi by som teraz radšej išla domov, možno inokedy," priznala svoje skutočné pocity. Výraz v jeho tvári sa na malý moment zmenil. Tentoraz to však dievčina postrehla. Čo to malo byť? Sklamanie...? Prečo by bol sklamaný z toho, že som odmietla jeho pozvanie? Čudovala sa v duchu.
"Dobre teda, tak sa teraz asi rozlúčime," prehovoril napokon. Možno sa mi to len zdalo, snažila sa samu seba upokojiť v duchu, ako ho tak sledovala. Jeho hlas znel celkom pokojne a vyrovnane. Skutočne sa jej to všetko len mohlo zdať.
Prikývla na súhlas a pomaly sa otočila na odchod. Vykročila dopredu, keď vtom ju zachytil za zápästie a šikovným pohybom ju pritiahol k sebe a tvárou natočil presne tak, ako potreboval. A tak nakoniec ani nevedela, ako sa jeho pery ocitli na tých jej. Cítila len, ako jej z toho všetkého prudko bije srdce. Jazykom sa nebojácne a neochvejne dobíjal do jej úst. V momente, keď zacítila, ako jej rukou zľahka nadvihuje tričko a dobíja sa po neho, pokúsila sa ho zľahka odstrčiť. Jeho zovretie však bolo pevnejšie, než si sprvu myslela a on jej to nedovolil spraviť. Najhoršie na tom celom bolo, že nemohla ani kričať ani spraviť čokoľvek, čo by ho prinútilo pustiť ju.. Rukami sa ho naďalej snažila od seba odtisnúť, ale bolo to márne.
Netušila, ako dlho takto boli, ale vyrušil ich hlas, ktorý na jednu stranu veľmi túžila počuť, no nie vo chvíli, ktorá vyzerala tak hlúpo ako táto. "Ariko?" ten tón jej priam trhal srdce. Tušila, že to pre neho z jeho pohľadu bude vyzerať celkom naopak. Jej spoločník sa od nej prudko odtrhol. Tváril sa celkom nevinne a jeho hlas bol priam ako hlas samotného pápeža, keď prehovoril: "Prepáč kamoš, ale som v tom nevinne, stiahla ma na seba a nevedel som sa jej ubrániť... možno by si si mal dať pozor na to, s kým máš dočinenia." Snáď len ona sama počula všetku tú faloš z jeho hlasu. Priam to z neho sršalo.
"To... nie je pravda.. Koga.. musíš mi veriť," so slzami v očiach sa na neho otočila, "vlastne mi asi neveríš, pretože toto môže povedať každá... som si istá, že sa nepletiem." Ak mala ešte pred pár minútami pocit, že sa môže tešiť na pekný večer a svojho priateľa, jej ilúzie boli v momente zmarené.

Prudko sa obom otočila chrbtom a rozbehla sa preč nehľadiac na to, že pri seba nemá žiadne doklady ani poukazy na vlak či autobus alebo nebodaj peniaze. V tej danej chvíli jej bolo všetko ukradnuté.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sora Sora | 21. srpna 2016 v 13:06 | Reagovat

Fúúú... no teda. Toto som vôbec nečakala. Ten blonďatý je teda pekný somár! Ako si niečo také mohol dovoliť!? (i keď mi to na druhú stranu prišlo sexy...) Ale to nič nemení na tom, že je to korunovaný sviniar! Keby sa aspoň nepretvaroval! Zmrd. Ach, ale chúďa Ariko... takto jej ten debil zavaril. Sotva sa niekomu otvorila a stane sa toto... pf, kretén!

2 Sora Sora | 21. srpna 2016 v 13:09 | Reagovat

[1]: Ehm, pardon... hnedovlasý. Neviem, prečo mi napadlo, že má blonďavé vlasy.

3 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 30. srpna 2016 v 23:04 | Reagovat

Ježiši Marja, vždy to musí niekto pokaziť. -_- Chúďa Ariko... Ale pako Koga! Má si ju vypočuť, aj keď... no ja vlastne keby to mne spraví priateľ, asi mu jednu šľahnem a ignorujem ho nejaký čas, aby som vykypela.. tak nič, som ticho radšej. :D Koga nie je pako, sú to nervy a potrebuje vychladnúť a musí jej hlavne veriť, takže dúfam, že sú moje dohady správne. ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama