Október a plány s blogom

1. října 2016 v 21:36 | Akarui |  Slice of Akaruis Life

Nie, dnes už nebudem veršovať. Tento článok som sa rozhodla napísať, aby som sa znova trocha vypísala zo svojich myšlienok a hlavne asi aj preto, lebo niektoré myšlienky, ktoré som za posledný týždeň mala sa týkali aj blogu a toho, ako by som ďalej chcela pokračovať a tak. K tomu všetkému sa pravdepodobne dopracujem postupne v tomto článku.



Začal sa nám október... Prvé októbrové ráno som strávila v priateľovom náručí a oberala ho o kus z jeho tepla. Ako ja milujem ten pocit, keď sa k nemu môžem pritúliť a v pokoji ležať... V pokoji, kým nezavolá mama, kde vlastne som, čo sa stalo o pol štvrtej ráno, keď sme akurát celkom dobre spali. Mm, mno nečudujem sa jej, že ju to tak trápilo, keď o pol siedmej sa mal otec vrátiť domov a mňa nikde nebolo. Nuž, jednoducho sme zaspali, to sa nám v poslednej dobe stáva celkom často, povedala by som.. Teda za posledný týždeň sa nám to stalo už druhýkrát, čo sme takto zaspali. Prvýkrát ma ale musel o jedenástej v noci niesť domov, pretože to naši tak chceli (nerozumiem tomu, je to podľa mňa úplne strata času... ale v poriadku). Ale tak mama povedala (ešte dosť optimisticky), že raz otec zmení názor. Úprimne som zvedavá na to, kedy..

Mimo iné sa moja nálada snaží spamätať sa z psychického dna, na ktoré tak nejako tento týždeň ku koncu klesla. Avšak po tom, ako sme včera boli v kine a s priateľom sme sa porozprávali o tom, čo som mu vykričala o tom, ako sa cítim mi je možno aj trochu lepšie. Je dosť možné, že nič z toho by sa nedialo, keby som vedela o svojich pocitoch viac hovoriť pred druhými, lenže to je pre mňa nemožné po tom, čo sa mi v živote všetko stalo a tak sa radšej uzatváram do seba.. Aj keď som počas leta mala pocit, že ma to už pomaly prešlo, s príchodom jesene sa z opäť objavili moje chute zostávať sama a uzatvárať sa pred okolím a byť schopná preležať celý deň. A najlepšie mi je v priateľovom objatí.. vtedy to zo mňa aspoň všetko opadne.. ale keď nie je vždy možné byť s ním, potom je to značne horšie, povedala by som.

No, aby som prešla aj k veciam ohľadom blogu, ku ktorým som sa chcela v tomto článku vyjadriť a som si vedomá toho, že to je práve to, prečo niektorí vôbec tento článok rozťukli.. nie pre to, aby čítali o depresiách autorky, ale pre to, aby sa dozvedeli, ako to vlastne plánuje ďalej. Mno.. nuž, ako by som to len.. rozmýšľala som hlavne nad projektom, ktorý som tu kedysi začala pridávať. Ruším ho. Je to preto, lebo som prišla na to, že k nemu nedokážem viac už nič napísať na témy, ktoré som si tam sama určila... Vtedy som si myslela, že budem schopná, ale po tom, ako som sa na dlhý čas odmlčala som sa k tomu už niekoľkokrát chcela vrátiť, ale vždy, ako som začala písať pokračovanie, akosi sa mi nedarilo.. takže týždenný projekt na tému je zrušený. V budúcnosti sa, samozrejme, pokúsim vymyslieť niečo podobné, čo mi však už aspoň trocha viac vyjde, ale neviem o čom to bude, no budem sa naozaj snažiť spestriť to tu aj trocha inak, nielen svojimi poviedkami a básničkami.

Mno, čo sa poviedok týka, ako niektorí z aktívnejších čitateľov stihli postrehnúť, podarilo sa mi dopísať Je len moja a potom som mala v pláne dopísať V poslednej chvíli k čomu som sa však ešte stále nedostala, aj napriek tomu, že v hlave to mám celkom jasne vykreslené, čo sa v posledných dvoch kapitolách stane. Dnes som mala ani sama neviem ako dlho otvorený word a nedokázala som nič napísať. Neviem, nejako na to ešte nie som pripravená a tak sa radšej prezentujem len svojimi myšlienkami vo veršoch pre zmenu.. No aspoň niečo publikujem, ak by som mala zostať optimista teda...

V budúcnosti by som si tiež veľmi rada zostavila osnovu na recenzie k mojim prečítaným knihám a viedla tu nejaký ten zoznam.

Well.. neviem, čo by som ešte napísala ďalej, mno pevne verím, že sa k písaniu poviedok čoskoro dopracujem, len sa na to lepšie musím pripraviť, ale verte (alebo aj nie) tomu, že na tom pracujem.

P.S.: Ak by ste ktokoľvek kedykoľvek mali záujem napísať mi niekde aj mimo blogu alebo sa jednoducho porozprávať, stačí, ak sa na facebooku dáte do vyhľadávania Akarui, malo by vám to nájsť také nejaké červenovlasé čudo... Jednoducho to spoznáte.. Každopádne rada odpíšem.

S láskou,

Vaša Akarui
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 2. října 2016 v 11:02 | Reagovat

Ty už prosím ťa vyjdi z toho psychického dna! Treba si užívať a snažiť sa na veci pozerať pozitívne alebo si aspoň zobrať to pozitívne a na to negatívne sa vybodnúť, lebo by nás tu všetkých porazilo. Hlavne nie je správne sa uzatvárať do seba, lebo z toho potom vznikajú zbytočné problémy nie len v rámci teba ako osoby, ale aj ostatných blízkych ľudí. Treba sa vyrozprávať, dostať to všetko zo seba a postupne - priebežne. Človeku sa veľmi uľaví. Viem, že je to  ťažké, ale dá sa to.
No a čo sa týka tvojej tvorby, už v predošlom komentári som spomínala, že to netreba siliť a že keď to na teba príde, tak to napíš a potom zverejni a hotovo. Je veľký rozdiel, keď sa niečo píše nasilu a keď sa niečo píše preto, lebo to chceš a máš múzu/inšpiráciu.
Ja som rada, že sa nám ozývaš prostredníctvom toho, že pridáš či už báseň alebo komentár na našich blogoch.
Hm... a viem, že to dokáže byť niekedy ťažké s rodinnými vzťahmi alebo aj iné. Takže, keby niečo, som tu pre teba a môžeš mi napísať či už na blogu alebo ma inak kontaktovať. :)

2 Akarui Akarui | E-mail | Web | 2. října 2016 v 12:09 | Reagovat

[1]: To už možno ani nie je niekedy ani tak o tom, že by človek bol na nejakom psychickom dne, to len na človeka jednoducho príde po čase taký útlm, že sa mu nič nechce... Ale posledné dni som viac v pohode, kým to všetko môžem dať na papier/blog a trocha sa vypísať, tak to zo seba trocha dostávam.. Navyše mi dosť pomohlo porozprávať sa o niektorých veciach, ktoré som v sebe "dusila", ako sa to hovorí, s priateľom... čo bolo vlastne v piatok.

Poznám rozdiel medzi tým, keď človek píše nasilu a keď to píše pretože naraz môže a chce.. Ja viem, že by som nepísala nasilu, ale necítim sa byť na to ešte pripravená /ale na verše som/.

To už by bolo trocha horšie, keby som sa neozvala ani prostredníctvom komentárov... Blogy ma bavia, len nemám vždy (každý deň určite nie) čas na to, aby som kontrolovala a komentovala, ale snažím sa, minimálne, keď som na víkend trochu doma a mám čas. :)  

Naozaj veľmi pekne ďakujem za povzbudenie. :)

3 Sora Sora | 2. října 2016 v 21:20 | Reagovat

Júúúj! Ten obrázok na začiatku je ale pekný! Milujem jeseň.. :) tie farby, atmosféra, príroda, teplé nápoje a pokoj (uf, uf! O tom by sa dalo ešte polemizovať :D) sú neuveriteľné a idylka čítania knihy pri okne, s horúcim hrnčekom čokolády, na nezaplatenie... ja osobne som tento článok nerozklikla kvôli tomu, čo ma má čakať na blogu. :D (veľké priznanie.. ech) Mňa zaujímali tvoje pocity z toho celého, ako sa máš a ako sa držíš. :) Troška ma to aj zosmutnilo, že si tak rýchlo prešla na tému blog. Mám radšej, keď o sebe píšeš, i keď máš v zdôverovaní sa zrejme troška problém. (úplne ťa chápem...) K blogovým  veciam teda - ja som rada už len keď pridávaš poviedky, básničky a občasné útržky z tvojho života, či oznamy. :) Mne sa zdá tvoj blog pestrý dosť. xD (to hovorí tá, ktorá na ten svoj zvysoka sere a je rada, keď raz za mesiac pridá jednu poviedku) Som šťastná, že si sa takto rozbehla a bodka. A ďalšiemu podobnému projektu sa brániť nebudem. Mne sa veľmi páčil. Držím palce... teší ma, že je ti už lepšie. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama